Blog

Milé mamičky a ockovia, príďte sa porozprávať o tom, prečo je dôležité hovoriť s deťmi o emóciách, ako im v tom môžu pomôcť knihy… a spoznať škriatkov, ktorí pocity nemenia, ale učia ich chápať.

Uvidíme sa v mestách Zvolen (8. októbra o 17:00) a Banská Bystrica (15.októbra o 17:00) v kníhkupectvách Martinus. 

Je krásne, keď sa vysťahovalecká komunita spojí, aby rozpovedala svoje príbehy. Niekedy sú to príbehy o odlúčení a hľadaní domova, tentokrát však zazneli tie, ktoré hovoria o odvahe, vytrvalosti a rokoch práce, ktoré priniesli úspech. Príbehy, ktoré ukazujú, že aj ďaleko od domova dokážeme rásť, a zároveň ostať spojení so svojimi koreňmi.

Každý, kto niekedy opustí svoju krajinu, si so sebou nesie plný kufor príbehov... o odvahe, o stratách, o osamelosti a začiatkoch na cudzom mieste. Len máloktoré z týchto príbehov sa však dostanú na svetlo. Projekt Portraits of Slovak and Czech Britain im dal hlas a tvár. Ukázal, že úspech v cudzine nie je náhoda, ale výsledok vytrvalosti a viery, že aj ďaleko od domova možno žiť naplno a zanechať vo svete svoju stopu.

Fotografia: Hermine Patch / Slovak Theatre London

Dve inšpiratívne ženy, Simona Vrabcová a Rebeka Jurčacková, spojili sily s renomovaným slovenským fotografom Robertom Viglaským, aby vytvorili jedinečný projekt, ktorý prepojil česko-slovenskú komunitu v Británii.

Robert nafotil vyše päťdesiat portrétov Slovákov a Čechov, ktorí svojou prácou a životnými príbehmi inšpirujú doma aj v zahraničí. Medzi nimi sú mená ako Monika Gullerová (špičková vedkyňa z Oxfordu), Alex Brychta (úspešný ilustrátor detských kníh), Jan Telenský (podnikateľ a filantrop, ktorý z pár libier vybudoval impérium), Erik Lorincs (mixológ a barman, ktorý miešal koktejly pre bondovku Skyfall aj kráľovnú), Dana Klampárová (zakladateľka Asociácie slovenských škôl a komunít v UK), Petr Torák (bývalý policajt, dnes honorárny konzul a obhajca rovnosti rómskeho pôvodu), Peter Mikitič (novinár, reportér a dokumentarista), Gabriela Beregházyová a Zuzana Palovic (svetobežníčky a spoluautorky, ktoré sa venujú problematike slovenského vysťahovalectva do Ameriky).

Medzi portrétmi nechýba ani silný príbeh Very Schaufeld MBE (rod. Leviovej): dievčaťa, ktoré ako deväťročné zachránil pred holokaustom Kindertransport Nicholasa Wintona. Do Británie prišla bez znalosti jazyka a stratila celú svoju rodinu, no vlastný osud premenila na celoživotnú službu iným. Stala sa učiteľkou a špecialistkou na angličtinu ako druhý jazyk a desaťročia pomáhala deťom utečencov v školách. Za svoju prácu získala čestný doktorát aj vyznamenanie MBE. Jej odkaz, že žiadne dieťa by sa nemalo cítiť ako outsider, má dodnes mimoriadnu silu.

Fotografie: Hermine Patch / Slovak Theatre London

Všetky tieto portréty sa stali súčasťou výstavy v Nunnery Gallery v East Londýne, ktorá bude mať aj pokračovanie v podobe knihy, dokumentu a divadelnej hry inšpirovanej dielom spisovateľky Zuzany Slobodovej Ulice Londýna sú dláždené zlatom.

Mala som to šťastie byť medzi vybranými - moja knižka Dievča v Londýne, hoci už vypredaná, sa stala malou súčasťou tohto veľkého príbehu. Ako digitálna nomádka, ktorá sa v Británii neusadila natrvalo, vnímam Portréty ako dôkaz, že aj krátke zastavenie na cudzom mieste môže zanechať stopu: v komunite, v umení aj v spomienkach ľudí, ktorých som v Londýne spoznala.

Za poskytnutie fotografií ďakujem: Hermine Patch / Slovak Theatre London

V spolupráci s vydavateľstvom SLOVART pripravujeme ďalšiu nádhernú detskú knižku, tentokrát z milovaného Londýna. Kniha vyjde na konci októbra 2025 a bude dostupná vo všetkých slovenských kníhkupectvách. Bertíka slávnostne pokrstíme 6. novembra o 10:30 v bratislavskej Knihžnici.

Prečítajte si, o čom Bertík a plávajúce kníhkupectvo bude: 

Neďaleko stanice King's Cross v Londýne kotví zvláštna loďka. Je nielen kníhkupectvom, ale hlavne domovom zvedavého chlapca Bertíka a jeho roztopašného psíka Kukiho. Keď sa Kuki jedného dňa stratí, Bertík sa na svojej loďke vydáva na odvážnu výpravu po neznámych zákutiach Londýna. Pri hľadaní mu pomáhajú aj noví zvierací priatelia – slimák, líška, papagáj, pavúčik a myška. Nakoniec chlapec možno nájde viac než len strateného psieho kamaráta... Pridajte sa k nemu a užite si túto nezabudnuteľnú cestu plnú kníh a prekvapení.

Vydavateľstvo Slovart pôsobí na slovenskom knižnom trhu od roku 1991. Od začiatku sa snaží prinášať čitateľom knihy, v ktorých rovnako dôležitú úlohu zohráva obsah i forma, teda v ktorých sa kvalitný a náročný obsah spája s polygraficky i výtvarne bezchybnou formou. Prináša na knižný trh hodnotné knihy popredných slovenských i svetových spisovateľov, monografie špičkových výtvarných umelcov i modernú literatúru pre deti a mládež. Nechce sa stať najväčším vydavateľstvom na Slovensku, no chce byť vydavateľstvom najlepších kníh.

Vonku je sychravo, ideálna chvíľa na pripomienku úžasnej hrejivej atmosféry na krste mojich knižiek o pocitkoch. Krst knihy sa konal 5. júla 2025 v Brne na záhradke kaviarne Cukrové nebe.

ĎAKUJEM úprimne a zo srdca všetkým, ktorí sa na tom podieľali: kaviareň Cukrové nebe, krásne priestory Klášter Brno, fotografka Blanka Štolcová, program Spolek elegantních dam (tanec), Lukáš Vincler - The Balladist (spev), Peťa Hlavica (žonglovanie), detský kútik ELIS Design, moderátorka Veronika Maršálková, vydavateľstvo Backstage Books a ilustrátorka Martina Masarovičová.

Taktiež mojej šikovnej mamke Jarunke Jakubčákovej za háčkovaných pocitkov, ktorí si všetkých získali. Detičkám, ktoré nám nakreslili a namaľovali obrázky do našej pocitkovej galérie. Som ozaj dojatá a prekvapená, aký nádherný krst sa nám podarilo vytvoriť! 

A predovšetkým ĎAKUJEM vám všetkým, ktorí ste prišli, podporili nás a pomohli vyčarovať z jedného obyčajného sobotňajšieho rána ten najmagickejší zážitok, aký si autorka detských kníh môže priať. Skutočne... nemám slov. 

 

PS: Knižky sme symbolicky pokrstili bublinami z bublifukov! Bolo to hravé, farebné a veselé! 

 

Pozrite sa na fotografie vo fotogalérii: 

 

Deň plný toho, čo milujem: jazvečík v posteli, loďky v Little Venice, pomalé babie leto v Maida Vale a domáca večera s priateľmi. A zažila som náhodné stretnutie s výstredným pánom, ktorý sa zapísal do Guinnessovej knihy rekordov!

Ráno som zaspala, dve noci bez poriadneho spánku si vybrali svoju daň - vstala som až o pol deviatej. Jess pracovala z domu, takže ma hneď ráno prišla pozdraviť a Nellie sa mi váľala po posteli a strkala mi ňufák do kufra. Moji chlapci a Fergy mi už poriadne chýbajú, takže som naozaj rada, že bývam u priateľov. Je to úplne iná skúsenosť ako byť niekde v hoteli a sama. 

Vyrazila som vlakom a autobusom do Maida Vale, veľmi peknej a pokojnej časti Londýna, kde sa vždy rada prechádzam. Londýn je počas babieho leta neskutočne krásny a jemné jesenné odtiene mu veľmi pristanú. Je tu tiež málo turistov v porovnaní s centrom mesta. Než som sa dostala do mesta, bol už čas obeda, takže som si dala pizzu v maličkej talianskej reštaurácii Laville, ktorá sa nachádza priamo nad Regentovým kanálom na moste. Balkónik, kde som sedela, je rovno nad vodou, takže som pozorovala loďky a dala som si konvičku anglického čaju. Fúkal chladný vánok a čaj ma pekne zahrial.

Po obede som sa chvíľu len tak bezcieľne prechádzala, ale chuť na sladké ma zaviedla do pekárničky Gail’s, kde som si nedokázala odoprieť tradičný scone s clotted cream a džemom. Cítim sa trochu previnilo, pretože viem, že zo smotany ma bude bolieť brucho, som totiž citlivá na laktózu. Ale nevedela som odolať. Kým som sedela v pekárni a písala článok na blog, ku vedľajšiemu stolíku si sadol starý pán v obleku s červenou kravatou. Vytiahol maličký zápisník a začal ceruzkou skicovať ľudí okolo seba - babičku s vnukom, ktorí sedeli pri káve. 

Usmieval sa pritom popod fúzy, až sa mu robili vrásky okolo očí a sem-tam si oblizol prst, aby kresbu vytieňoval. Vyzeral tak spokojne a vyrovnane, až mi to nedalo a oslovila som ho. 

„Dobrý deň, prepáčte, že sa vnucujem, ale… vy ste umelec?”

„Áááááá, všimla ste si moje čarbanice? Ále, to nič nie je. Som predavač životného poistenia. Ale áno, rád kreslím ľudí, ktorí o tom nemajú ani šajnu.”  

Bolo očividné, že pán o svojich skiciach rozpráva rád. Mal dokonca pripravený aj žartík: keď som sa ho na kresby opýtala, schválne zatvoril zápisník a otvoril ho na strane, kde mal načmáraného jednoduchého panáka. 

„Mám podľa vás talent?” pýtal sa s iskrou v oku. 

Pán sa mi predstavil ako Peter Rosengard a to, čo som o ňom v nasledujúcich minútach zistila, by vydalo na knižku. Veď jednu aj napísal, volá sa Talking to Strangers. Peter je držiteľ Guinnessovho rekordu za predaj najdrahšej životnej poistky na svete (naozaj je to pravda, medzitým som si ho vygooglila) a v Londýne založil úspešný klub Comedy Store. 

„A to som chcel byť zubár! No teraz si vždy pri poháriku vína poviem: vďaka Bohu, že nie som! Vedela ste, že zubári majú najvyššiu mieru samovrážd zo všetkých povolaní?” 

„Fíha, nie. To som netušila.”

„Máte deti?” 

„Áno, mám malého syna.” 

„A máte uzavretú životnú poistku? Niežeby som vám ju chcel predať, ale… z tohto sveta ešte nikto z nás neodišiel živý!” 

Pán Rosengard mi o sebe prezradil, že si každé jedno ráno dáva raňajky v luxusnom hoteli Claridge’s a pochválil sa, že týchto raňajok už v jeho živote bolo viac ako 10 tisíc! 

„V Claridge’s mi vždy držia stôl,” chválil sa. „Nemusím im volať, že chcem rezerváciu. Volám totiž iba vo vzácnych prípadoch, kedy viem, že NEprídem.” 

Ktosi nás vyrušil pri rozhovore. Pani, ktorú Peter Rosengard kreslil, podišla k jeho stolu. Nič netušiac sa naňho usmiala žiarivým úsmevom a opýtala sa to isté, čo ja: či je umelec. Vôbec jej nenapadlo, že kreslil práve ju, samozrejme jej to hneď prezradil. 

„To sme my?” vypleštila oči. „Úžasné! Vydržte, zavolám svojho vnuka. Je to tiež umelec.” 

Po minúte sa ku nám pridal 25ročný Sonny, a pani sa predstavila ako Dr. Annette Lawson. Britská sociologička, feministická aktivistka a odborníčka na rovnosť pohlaví. Predsedníčka The Judith Trust, charitatívnej organizácie zameranej na zlepšenie života ľudí s mentálnym postihnutím a duševnými problémami. Napísala niekoľko socio-politických odborných kníh. Začínam si vážne myšlieť, že priťahujem zaujímavé príbehy. 

Annette Lawsonová a pán Rosengard hneď našli spoločnú reč - obaja sú židovského pôvodu a pohybujú sa v podobných spoločenských kruhoch. Ja a Sonny sme celú dobu viac-menej iba počúvali. Peter vychvaľoval svoju dcéru, aktivistku Lily Dong Li Rosengardovú, odborníčku na rodovú spravodlivosť, ktorá sa venuje ľudským právam LGBTIQ+ komunít. 

„Moja Lily nedávno vystúpila s príhovorom pred Organizáciou Spojených národov,” povedal Peter pyšne, „Študovala na Cambridge.” 

„Vážne? To je super, ja sa tam chystám zajtra na výlet,” ozvala som sa a hneď som dostala hŕstku tipov, čo v Cambridge zažiť. 

Keď sme sa rozlúčili, Peter Rosengard mi na seba dal e-mail.

„Ozvite sa, keď budete nabudúce v Londýne, dobre? Pozývam vás na raňajky do Claridge’s!” 

Odišla som s pocitom, že ma Londýn dokáže vždy neuveriteľne prekvapiť. Stačí sa dávať do reči s ľuďmi okolo seba. V mysli mi utkvelo niečo, čo povedal Peter: Keď sa na niekoho usmejete, ten človek váš úsmev určite posunie ďalej. Takže váš úsmev môže za jeden deň obletieť celý svet! 

Pešo som sa prešla do Little Venice, čo bolo iba kúsok. Potrebovala som tam natočiť video upútavku na svoju rozprávku Bertík a plávajúce kníhkuectvo, ktorá vyjde na konci októbra. Keď som mala hotové, naskočila som na double-decker a odviezla som sa na Victoriu a potom vlakom do Penge. 

Doma ma už čakali Jess s Mylesom a Myles sa pustil do varenia. Ako prekvapenie mi pripravili domácu večeru - tradičné britské jedlo bangers & mash, čiže klobásky so zemiakovou kašou a zeleninou na pare (brokolica a hrášok). Celé to božsky voňalo a zalialo sa to hustou, šťavnatou omáčkou z výpeku (gravy). K jedlu sa dávala aj horčica, ale tej som ochutnala iba trošku, pretože britská chrenová horčica mi veľmi nechutí. 

Po večeri sme sa pohodlne usadili a pozerali muzikál Hamilton - Jess ho ešte nevidela a ja ho milujem. Nestihli sme ho ale dopozerať, pretože Jess odlietala veľmi skoro ráno do Edinburghu na krst knihy. Pracuje ako editorka vo vydavateľstve Do Books a táto kniha bola prvá, ktorej bola samostatnou editorkou. To je jedna z milióna vecí, čo máme spoločné - lásku ku knihám. Dostala som od nej aj niekoľko tipov na dobré knižky, takže som mala v pláne si hneď druhý deň nejaké kúpiť, aby som mala čo čítať v lietadle. 

A potom ma už čakala posteľ a sny o jesennom Londýne!

Včera večer som zažila udalosť, kvôli ktorej som do Londýna prišla. Mala som tú česť stať sa súčasťou jedinečnej výstavy Portréty slovenskej a českej Británie. V Nunnery Gallery (východný Londýn) sa konala slávnostná vernisáž ku tejto výstave, na ktorú som bola pozvaná aj ja. Stretla som neuveriteľne inšpiratívnu 95ročnú ženu, ktorá ako dieťa prežila Kindertransport, stratila rodičov v holokauste a celý život zasvätila učeniu, spomienke a obhajobe utečencov. A koktejly nám namiešal svetoznámy barman, ktorý miešal drinky pre bondovku Skyfall či pre britskú kráľovnú Alžbetu II. 

Okolo piatej som sa z mesta vrátila do Penge na otočku, aby som sa prezliekla a nachystala. Trochu ľutujem, že som si obula topánky na vysokých opätkoch, pretože som sa vzápätí potrebovala dostať pešo na stanicu Penge West, ktorá je od Jess asi 20 minút. V duchu som topánky preklínala, no našťastie som vlak stihla. Viezla som sa linkou Windrush (predtým Overground, ktorý sa nedávno rozdelil a premenoval). Naproti mne vo vlaku sedelo dievča, ktoré si čítalo Bena Aaronovitcha - knižku Rivers of London, ktorú mám veľmi rada. 

Cesta ma zaviedla do Whitechapelu, rušnej a veľmi multikultúrnej časti Londýna, kde som mala prestúpiť na autobus. Tam ku mne pristúpila žobráčka. Ospravedlňovala sa, že je špinavá a smrdí, a ako žena ženu ma poprosila o pár drobných na sprchu. Dala som jej, čo som v peňaženke našla. Vyzerala sklamaná, že je to málo, a prosila ma, či by som jej aspoň v obchode nekúpila niečo na jedenie. Bohužiaľ, už som sa dosť ponáhľala a netušila, kde presne stojí môj autobus, takže som musela ísť ďalej. Mrzelo ma, že som jej nevedela viac pomôcť. 

Do autobusu som sa len tak-tak natlačila. Všetky svoje veci som mala v plátenke, takže som mala trochu obavy, aby mi ju v tom preplnenom a chaotickom prostredí niekto neuchmatol. Odviezla som sa na Bow Road a tam som pred galériou počkala na Jess. Medzitým začali prichádzať ľudia, stretla som Petra Mikitiča, reportéra z TV Joj, fotografa výstavy Roberta Viglaského, DJa Radushka a ešte pár známych tvárí, ktoré som buď poznala z fotenia alebo z podujatí na slovenskej ambasáde. 

Keď sa otvorili dvere, bolo nás tam už plno. Mala som radosť, že výstavu prišlo podporiť toľko ľudí, full house! Zahliadla som Simonu Vrabcovú a Rebeku Jurčackovú, kurátorky výstavy zo Slovak Theatre London, ale mali sme čas si iba zamávať, pretože prúd ľudí ma už unášal k portrétom.Expozícia bola rozdelená do troch častí: Pioneers, Visionaries a Descendants. Môj portrét patril medzi vizionárov. Celá výstava bola pripravená veľmi vkusne a dievčatám sa podarilo osloviť naozaj pestrú skupinu Slovákov a Čechov, ktorí v Británii dokázali niečo výnimočné. Ešte dôležitejšie však bolo, že prepojili celú komunitu, a za to im patrí veľká vďaka a uznanie.

Pri portrétoch som sa dala do reči s pani spisovateľkou Zuzanou Slobodovou, autorkou knihy Ulice Londýna sú dláždené zlatom, ktorá sa stala inšpiráciou celej výstavy. Pani Zuzanka mi už viackrát poradila slová, ktoré si v sebe nosím ako vzácny poklad. Aj tentoraz sa jej to podarilo. Je to žena s neuveriteľným inštinktom: keď niečo povie, zaryje sa vám to hlboko pod kožu a dokáže vám zmeniť život.

Zverila som sa jej, že občas bojujem so svojou identitou. Som šťastná, že sme sa vrátili do Brna. Žije sa tam krásne, máme priateľov, cítime, že patríme tam. No zakaždým, keď som v Londýne, mám pocit, akoby som bola opäť doma. Chýba mi to tu, a tak sa cítim rozpoltená…

Pani Zuzanka sa mi pozrela priamo do očí a pokojne povedala: „Skús to brať inak. Nie si rozpoltená, si znásobená. Máš už dve identity… a obe neoddeliteľne patria ku tebe. Buď na to hrdá!“ No chápete to? Je mi cťou, že mám v živote šťastie na takýchto ľudí. Povedala som jej o svojej novej knižke Bertík a plávajúce kníhkupectvo, radovala sa a sľúbila som jej, že jej knižku pošlem, hneď ako vyjde. To ona mi poradila, aby som pri písaní viac čerpala aj zo svojej fantázie a neobmedzovala sa realitou. 

Fotografia: Hermine Patch / Slovak Theatre London

S Jess sme kolovali medzi ľuďmi a každú chvíľu nás niekto oslovil. Prišla aj Gabriela Beregházyová, autorka niekoľkých kníh o slovenskom vysťahovalectve, ktorá bola veľmi milá. Jess prvýkrát ochutnala tatranský čaj a bryndzovú nátierku. A spoznali sme pani Veru Schaufeld, ktorá ako dieťa prežila Kindertransport, stratila rodičov v holokauste a celý svoj život zasvätila učeniu, spomienke a obhajobe utečencov. Jej dojímavý príhovor pred symbolickým krstom výstavy ma rozplakal. Vera má 95 rokov a napriek tomu prišla na vernisáž a bola úžasná! 

Ochutnali sme aj koktejl od Erika Lorincza. Erik stál za barom legendárneho American Bar v londýnskom Savoyi, jednom z top 50 barov sveta, a podával drinky celebritám aj členom kráľovskej rodiny. Dokonca pripravoval koktejly aj pre bondovku Skyfall. A otvoril si svoj vlastný, Japonskom inšpirovaný bar v Mayfair. Celý večer sa krásne vydaril a aj Simona a Becky boli dojaté, veď tieto dve ženy venovali výstave všetok svoj voľný čas a toľko energie! Dúfam, že si teraz užijú zaslúžený odpočinok, než sa pustia do ďalšieho projektu. Súčasťou Portrétov totiž bude ešte dokumentárny film a divadelná hra, ktorá sa práve nacvičuje. 

Fotografia: Jess Fry

Musím povedať, že bolo naozaj inšpiratívne a krásne vidieť, ako slovenská komunita v Londýne ožíva a spája sa, aby rozpovedala svoje príbehy. Sú to príbehy o úspechu, ktorý ale neprišiel z neba, všetci títo ľudia sa v Británii vypracovali od nuly a holými rukami vybudovali to, čo dnes majú. Ulice Londýna totiž naozaj nie sú dláždené zlatom, veď dôkazom toho sú aj ľudia ako žena, ktorá ma dnes prosila o drobné… 

Bolo pre mňa veľkou cťou byť súčasťou tohto projektu. Keď som hľadela na svoju zarámovanú fotografiu s mojou knižnou prvotinou Dievča v Londýne, bol to úžasný pocit, hoci ma v bruchu šteklili aj pochybnosti, či si zaslúžim byť medzi toľkými neuveriteľnými osobnosťami. Veď som v Londýne dohromady žila iba štyri roky, kým niektorí tu prežili celý život či aspoň dekády. No potom som si spomenula na to, čo mi povedala pani Zuzanka - mám dve identity, už navždy. Jedna je Slovenka, ktorá sa zaľúbila do Čecha a žije s ním v Brne. Tou druhou je Londýnčanka… stratená v príbehoch.