Včera večer som zažila udalosť, kvôli ktorej som do Londýna prišla. Mala som tú česť stať sa súčasťou jedinečnej výstavy Portréty slovenskej a českej Británie. V Nunnery Gallery (východný Londýn) sa konala slávnostná vernisáž ku tejto výstave, na ktorú som bola pozvaná aj ja. Stretla som neuveriteľne inšpiratívnu 95ročnú ženu, ktorá ako dieťa prežila Kindertransport, stratila rodičov v holokauste a celý život zasvätila učeniu, spomienke a obhajobe utečencov. A koktejly nám namiešal svetoznámy barman, ktorý miešal drinky pre bondovku Skyfall či pre britskú kráľovnú Alžbetu II. 

Okolo piatej som sa z mesta vrátila do Penge na otočku, aby som sa prezliekla a nachystala. Trochu ľutujem, že som si obula topánky na vysokých opätkoch, pretože som sa vzápätí potrebovala dostať pešo na stanicu Penge West, ktorá je od Jess asi 20 minút. V duchu som topánky preklínala, no našťastie som vlak stihla. Viezla som sa linkou Windrush (predtým Overground, ktorý sa nedávno rozdelil a premenoval). Naproti mne vo vlaku sedelo dievča, ktoré si čítalo Bena Aaronovitcha - knižku Rivers of London, ktorú mám veľmi rada. 

Cesta ma zaviedla do Whitechapelu, rušnej a veľmi multikultúrnej časti Londýna, kde som mala prestúpiť na autobus. Tam ku mne pristúpila žobráčka. Ospravedlňovala sa, že je špinavá a smrdí, a ako žena ženu ma poprosila o pár drobných na sprchu. Dala som jej, čo som v peňaženke našla. Vyzerala sklamaná, že je to málo, a prosila ma, či by som jej aspoň v obchode nekúpila niečo na jedenie. Bohužiaľ, už som sa dosť ponáhľala a netušila, kde presne stojí môj autobus, takže som musela ísť ďalej. Mrzelo ma, že som jej nevedela viac pomôcť. 

Do autobusu som sa len tak-tak natlačila. Všetky svoje veci som mala v plátenke, takže som mala trochu obavy, aby mi ju v tom preplnenom a chaotickom prostredí niekto neuchmatol. Odviezla som sa na Bow Road a tam som pred galériou počkala na Jess. Medzitým začali prichádzať ľudia, stretla som Petra Mikitiča, reportéra z TV Joj, fotografa výstavy Roberta Viglaského, DJa Radushka a ešte pár známych tvárí, ktoré som buď poznala z fotenia alebo z podujatí na slovenskej ambasáde. 

Keď sa otvorili dvere, bolo nás tam už plno. Mala som radosť, že výstavu prišlo podporiť toľko ľudí, full house! Zahliadla som Simonu Vrabcovú a Rebeku Jurčackovú, kurátorky výstavy zo Slovak Theatre London, ale mali sme čas si iba zamávať, pretože prúd ľudí ma už unášal k portrétom.Expozícia bola rozdelená do troch častí: Pioneers, Visionaries a Descendants. Môj portrét patril medzi vizionárov. Celá výstava bola pripravená veľmi vkusne a dievčatám sa podarilo osloviť naozaj pestrú skupinu Slovákov a Čechov, ktorí v Británii dokázali niečo výnimočné. Ešte dôležitejšie však bolo, že prepojili celú komunitu, a za to im patrí veľká vďaka a uznanie.

Pri portrétoch som sa dala do reči s pani spisovateľkou Zuzanou Slobodovou, autorkou knihy Ulice Londýna sú dláždené zlatom, ktorá sa stala inšpiráciou celej výstavy. Pani Zuzanka mi už viackrát poradila slová, ktoré si v sebe nosím ako vzácny poklad. Aj tentoraz sa jej to podarilo. Je to žena s neuveriteľným inštinktom: keď niečo povie, zaryje sa vám to hlboko pod kožu a dokáže vám zmeniť život.

Zverila som sa jej, že občas bojujem so svojou identitou. Som šťastná, že sme sa vrátili do Brna. Žije sa tam krásne, máme priateľov, cítime, že patríme tam. No zakaždým, keď som v Londýne, mám pocit, akoby som bola opäť doma. Chýba mi to tu, a tak sa cítim rozpoltená…

Pani Zuzanka sa mi pozrela priamo do očí a pokojne povedala: „Skús to brať inak. Nie si rozpoltená, si znásobená. Máš už dve identity… a obe neoddeliteľne patria ku tebe. Buď na to hrdá!“ No chápete to? Je mi cťou, že mám v živote šťastie na takýchto ľudí. Povedala som jej o svojej novej knižke Bertík a plávajúce kníhkupectvo, radovala sa a sľúbila som jej, že jej knižku pošlem, hneď ako vyjde. To ona mi poradila, aby som pri písaní viac čerpala aj zo svojej fantázie a neobmedzovala sa realitou. 

Fotografia: Hermine Patch / Slovak Theatre London

S Jess sme kolovali medzi ľuďmi a každú chvíľu nás niekto oslovil. Prišla aj Gabriela Beregházyová, autorka niekoľkých kníh o slovenskom vysťahovalectve, ktorá bola veľmi milá. Jess prvýkrát ochutnala tatranský čaj a bryndzovú nátierku. A spoznali sme pani Veru Schaufeld, ktorá ako dieťa prežila Kindertransport, stratila rodičov v holokauste a celý svoj život zasvätila učeniu, spomienke a obhajobe utečencov. Jej dojímavý príhovor pred symbolickým krstom výstavy ma rozplakal. Vera má 95 rokov a napriek tomu prišla na vernisáž a bola úžasná! 

Ochutnali sme aj koktejl od Erika Lorincza. Erik stál za barom legendárneho American Bar v londýnskom Savoyi, jednom z top 50 barov sveta, a podával drinky celebritám aj členom kráľovskej rodiny. Dokonca pripravoval koktejly aj pre bondovku Skyfall. A otvoril si svoj vlastný, Japonskom inšpirovaný bar v Mayfair. Celý večer sa krásne vydaril a aj Simona a Becky boli dojaté, veď tieto dve ženy venovali výstave všetok svoj voľný čas a toľko energie! Dúfam, že si teraz užijú zaslúžený odpočinok, než sa pustia do ďalšieho projektu. Súčasťou Portrétov totiž bude ešte dokumentárny film a divadelná hra, ktorá sa práve nacvičuje. 

Fotografia: Jess Fry

Musím povedať, že bolo naozaj inšpiratívne a krásne vidieť, ako slovenská komunita v Londýne ožíva a spája sa, aby rozpovedala svoje príbehy. Sú to príbehy o úspechu, ktorý ale neprišiel z neba, všetci títo ľudia sa v Británii vypracovali od nuly a holými rukami vybudovali to, čo dnes majú. Ulice Londýna totiž naozaj nie sú dláždené zlatom, veď dôkazom toho sú aj ľudia ako žena, ktorá ma dnes prosila o drobné… 

Bolo pre mňa veľkou cťou byť súčasťou tohto projektu. Keď som hľadela na svoju zarámovanú fotografiu s mojou knižnou prvotinou Dievča v Londýne, bol to úžasný pocit, hoci ma v bruchu šteklili aj pochybnosti, či si zaslúžim byť medzi toľkými neuveriteľnými osobnosťami. Veď som v Londýne dohromady žila iba štyri roky, kým niektorí tu prežili celý život či aspoň dekády. No potom som si spomenula na to, čo mi povedala pani Zuzanka - mám dve identity, už navždy. Jedna je Slovenka, ktorá sa zaľúbila do Čecha a žije s ním v Brne. Tou druhou je Londýnčanka… stratená v príbehoch.

Guess who's back? Osud ma zavial do Londýna na vernisáž výstavy Portraits of Slovak and Czech Britain. Hneď prvý deň ma čakalo niekoľko milých aj nečakaných stretnutí.

Do Londýna som priletela po ročnej prestávke a musím priznať, že úzkosť z letu som cítila už pár dní vopred. Nakoniec to dopadlo dobre: trocha turbulencií, ale hladké pristátie na Stanstede. A dokonca som mala šťastie na spolucestujúcich: vedľa mňa sedel pán so staručkou pani a celú cestu ju upokojoval, ukazoval jej fotky svojich papagájov a komentoval, čo robí pilot. Také malé, milé ľudské gestá, ktoré spríjemnia cestu.

Z letiska som pokračovala autobusom National Express na Victoria Coach Station. Podarilo sa mi chytiť skorší spoj: ak sú voľné miesta, lístok vám uznajú aj na skorší autobus, čo je na tejto spoločnosti super. Z Victorie som sa ešte musela dostať až na juh do Penge. Uber sa chvíľu hľadal, vodiči sa tak ďaleko veľmi nehrnú, ale nakoniec som dorazila krátko po pol druhej v noci. A hneď pri vystúpení ma privítala typicky londýnska scéna: tri vypelichané líšky so žiariacimi očami, ktoré sa potulovali po ulici.

Jess, u ktorej bývam, mi nechala kľúče v „poop bag“ schovanom v recyklačnom koši. Keď som odomykala dvere, tak akurát šla dole schodmi (ich jazvečíčka Nellie ju zobudila), takže sme sa zvítali aj osobne. Bolo to, akoby sme sa videli včera - pritom je to už rok! 

Ich domček na Princes Road je neskutočne útulný. Pripravila mi malú hosťovskú izbu na poschodí, úplne útulnú, s papučami, uterákmi a dokonca aj so sprejíkom „sleep mist“, ako v hoteli. Izba je taká malinká, že keď na zemi otvorím kufor, musím ho prekračovať. No všade naokolo detaily, ktoré sú pre Jess typické: kvetináče na kozube, knihy naskladané do stohov, obrázky, výšivky, jazvečíky v rámikoch… a moja stará knižnica, ktorú som jej kedysi darovala, teraz dokonale zapasovaná do priestoru.

Ráno som sa zobudila ešte za šera, počula som, ako sa Jess dole chystá do práce. Zbehla som dole v pyžame, aby som jej odovzdala darčeky: české pivo, našu obľúbenú kávu Rebelbean a ešte nejaké drobnosti (z papierníctva + ušila som jej obal na knižku). Ona ma prekvapila keramickou miniatúrou dvoch domčekov s nápisom I wish you lived next door. Presne to vystihuje, čo si obe myslíme. Pri káve (samozrejme v hrnčeku s jazvečíkom) sme sa pustili do rozhovoru, ktorý sa skákal z témy na tému. Typický začiatok dňa s kamarátkou, s ktorou máš pocit, že sa poznáte celý život a že žiadna ročná prestávka nebola. Jess sa mi pochválila, že v Do Books (vydavateľstvo, pre ktoré pracuje) vyšla prvá kniha, ktorej bola hlavnou editorkou od A po Z - Do Ferment. 

Keď Jess odišla do práce, ešte som chvíľu pokecala s Mylesom. Nedávno absolvoval charitatívny cyklistický maratón z UK do Dánska a vyzbieral 14 000 GBP na podporu prevencie samovrážd: téma, ktorá je preňho veľmi osobná, keďže prišiel o brata. Obdivuhodné a dojímavé zároveň. Hovoril mi, že to preňho nebolo až tak náročné fyzicky (hoci nebol zvyknutý bicyklovať a najal si dokonca aj osobnú trénerku, aby sa dostal do formy), ale hlavne psychicky. 

Potom som sa vybrala na prechádzku po Edward Road, okolo našej starej Chalúpky. Vyzerala trochu smutne a opustene, ale možno to bolo len londýnskym sychravým počasím… sivá obloha, mrholenie, nízke oblaky. Kontrastom boli zelené papagáje škriekajúce na stromoch a zmoknuté palmy pred domami. Presne tá zvláštna kombinácia, ktorá Londýnu dodáva jeho neopakovateľnú atmosféru.

Z Penge East som šla vlakom na Victoriu a odtiaľ double-deckerom do Marylebone. Na raňajky som si kúpila horúci sausage roll (ktorý bol taký horúci, že som si spálila jazyk) a zamierila do kníhkupectva Daunt Books. Cestou ma ale zlákala Wallace Collection - nádherná galéria s voľným vstupom. Symetricky rozvešané historické obrazy, každá miestnosť inej farby, pokoj a atmosféra, ktorá pohladí dušu. Dokonca mi jedna staršia Nemka pochválila moju knižnú sukňu, prišla do Londýna navštíviť syna.

V Daunt Books som si kúpila knihu The Hidden Corners For Curious Wanderers od Jacka Cheshera a svoju vysnívanú plátenú tašku s logom kníhkupectva. Hipster level complete. A práve keď som vychádzala von, stalo sa niečo úplne nečakané: narazila som na Adriana Blissa, komika a autora knihy The Greatest Nobodies of History! Jeho knihu som si kedysi kúpila hneď po krste v katedrále. Teraz sme sa dali do reči, pochválila som mu prácu a keď som mu poďakovala za to, že prináša radosť do sveta, spontánne ma objal. Dokonca sa so mnou odfotil. Aká je šanca, že sa toto stane práve mne a úplnou náhodou?

TIP Dievčaťa v Londýne: Ak niekedy prídete do Londýna a milujete knihy, stojí za to skontrolovať si online program kníhkupectiev ako Waterstones či Daunt Books - pravidelne organizujú čítania, stretnutia s autormi, autogramiády a dajú sa stretnúť aj slávni autori či celebrity. Napríklad keď som ešte bývala v Londýne, tak mal v kníhkupectve na stanici St Pancras autogramiádu Sam Heughan (herec, ktorý hral Jamieho v seriáli Cudzinka), pretože mu vtedy vyšla kniha Clanlands. Všimla som si to príliš neskoro, takže som to zmeškala, ale bolo by to určite úžasné. 

Ja som takto osobne stretla hneď dvoch úžasných autorov kníh o Londýne - Jacka Cheshera (spomínaný vyššie) a Juliana McDonnella (autora knihy Rather Splendid London Walks, ktorý na soc. sieťach vystupuje ako Joolz). Obaja mi podpísali knižky a mám s nimi aj fotku na pamiatku. Bolo to v kníhkupectve Waterstones na Trafalgar Square. 

Tieto riadky píšem v pekárni Gail’s, kam som si prišla nabiť telefón (od toľkého fotenia a natáčania mu došla šťava) a samozrejme som si musela dať svoj obľúbený cinnamon bun - v Gail’s ich pečú čerstvé, sú gigantické, chrumkavé a také fajné, že si musíte oblizovať prsty.

Jedno z mojich najmilších miest v Londýne. Nie je veľké a nestretnete tu veľa turistov. Poďte sa so mnou zatúlať do zrúcaného kostola, ktorý sa pomaly mení na džungľu.

Viete, aký je priemerný hluk v centre Londýna?

70 až 80 decibelov.

To je ako keby vám niekto pustil motorovú pílu k uchu. Alebo starý traktor. 

V City of London sa prechádzate pomedzi mrakodrapy a vaše uši sa cítia, akoby ste sedeli v sušičke prádla. Kam ste predtým hodili tri mikiny so zipsami.  

Preto mám rada miesta ako St Dunstan in the East.

Kde to zrazu stíchne.

Veverička strihne chvostom. Zašuštia noviny. 

Dve staré tety si šepkajú príbehy. 

Neverili by ste, že tento parčík v útrobách zrúcaného kostola je len pár krokov od mrakodrapu Walkie Talkie. Presne v tom centre mesta, kde je hluk taký, akoby vás niekto stalkoval so zapnutou zbíjačkou. 

Kostolík podľahol bombardovaniu počas Blitzkrieg v roku 1941. Miesto oltára tu nájdete palmy. Miesto kostolných lavíc obyčajné lavičky. A zvyšky očiernených stien, gotických oblúkov a portálov ako z filmu. 

Len prosím, nechoďte tam všetci. Už by to nebolo to pokojné, nádherné miesto, kde sa vždy zastaví čas. A Londýn urobí: pssst! 🌿⛪️

Zažiť Londýn nie je to isté ako ho len vidieť. Často si všímam turistov, ktorí sa na všetko pozerajú iba cez displej telefónu a majú taký nabitý program, že si atmosféru Londýna vôbec nestihnú vychutnať. Odlietajú unavení a prestimulovaní, ale prázdni. Pritom sa toho v Londýne dá tak veľa zažiť na vlastnej koži! Ktovie, možno vás inšpiruje niektorý z mojich tipov. 

Ochutnávka anglických čajov Twinings

Začneme tradične anglicky, lebo čo je anglickejšie ako príslovečný čaj o piatej? Twinings na ulici 216 Strand je najstarší obchod s čajom v Londýne. Vchod zdobí typické logo (známe z krabičiek s čajom), soška zlatého leva a dvaja Číňania ležérne usadení nad dverami. Ale pozor! Obchodík je skutočne miniatúrny, pri rýchlej chôdzi sa môže stať, že ho miniete. 

Keď vojdete dovnútra, privíta vás nezameniteľná čajová vôňa a majú tu naozaj všetky druhy, aké Twinings vyrába: od klasického Earl Grey po indický chai, Darjeeling, Rooibos, ibiškový alebo čierny čaj s prímesou okvetných lístkov ruže. Majú tu aj môj obľúbený: čaj Lady Grey s bergamotom a pomarančovou kôrou. Všetko, čo vidíte, môžete vzadu zadarmo ochutnať - hostesky vám rady prichystajú ktorýkoľvek čaj, na ktorý si ukážete, alebo vás ponúknu z konvičky, ktorú majú aktuálne pripravenú.  

Najedzte sa ako londýnsky cabby

Cabbies, čiže londýnski taxikári, skladajú pred nástupom do svojho povolania údajne tú najťažšiu profesnú skúšku na svete. Musia sa naspamäť naučiť všetky ulice, námestia, významné budovy a orientačné body Londýba. Táto skúška je známa ako „The Knowledge“ (Znalosť) a môže trvať roky, kým ju kandidáti úspešne zvládnu.

Napadlo vám niekedy, kam sa taxikári môžu schovať, keď si potrebujú oddýchnuť, najesť sa alebo si dať kávu? V polovici 19. storočia pre nich postavili útulné zelené búdky - Cabmen’s Shelters - ktorých dnes v Londýne ostala už iba hŕstka. Sú to historické pamiatky a slúžia presne na ten istý účel ako kedysi: ako zázemie pre taxikárov. 

Okrem cabbies si tu môžu občerstvenie kúpiť aj „obyčajní smrteľníci” a podporiť tak ich existenciu. Ja som si napríklad dala gigantický hot dog (zabudla som povedať, že mi nechutí cibuľa, takže som dostala aj extra cibuľovú nálož) a kávu, ale majú tu aj sendviče, horúcu polievku alebo čaj. Ale pozor: Nečakajte nič fancy! 

Kde ich nájdete?

• Grosvenor Gardens
• Blackfriars Road
• Waterloo Place

Ochutnajte exotický Chinatown

Pri jedle ešte ostaneme. Normálne sa preplneným miestam vyhýbam, ale Chinatown je podľa mňa jedno z miest, ktoré by ste v Londýne nemali vynechať. Je to totiž kultúrny šok a gurmánsky zážitok v jednom. Nad ulicami sa hompáľajú červené lampióny, prechádzate sa popod čínske brány a ak sem prídete počas osláv čínskeho nového roku, môže sa stať, že vám na hlave pristane šalát alebo vás do tanca vyzve pestrofarebný drak. 

Chinatown je vyhlásený jedlom a je ťažké odporučiť konkrétnu reštauráciu, pretože je ich tu miliarda. Ak však máte radi sladké, doprajte si pouličné taiyaki = japonskú palacinku v tvare rybičky, ktorú v cukrárni Taiyakiya servírujú s matcha zmrzlinou. 

Pohladkajte londýnske ovečky 

Londýn je pulzujúce, moderné veľkomesto a ak by som tu niečo nečakala, bol by to určite salaš s farmárskymi zvieratami. Nuž ale ako vždy, aj v tomto Londýn prekvapí. Mudchute Farm sa nachádza na Isle of Dogs (Psí ostrov) neďaleko obchodnej štvrte Canary Wharf a pohľad na zablatené ovečky, ako sa pasú pred mrakodrapmi, jednoducho stojí za to. Vstup je zadarmo a okrem oviec tu uvidíte aj somáre, lamy, prasiatka, kravy a hydinu. Len pozor na vhodnú obuv! 

Navštívte reálny súdny proces

Budova anglického kráľovského súdu, Royal Courts of Justice, vyzerá ako rozprávkový zámok. Akurát miesto princeznej a draka tu stretnete právnikov a sudcov v tradičných parochniach. Máloktorý turista to vie, ale britské súdne procesy sú (až na niektoré výnimky) verejné a súdne siene majú galérie pre prísediacich, odkiaľ možete sledovať skutočný súdny proces. Takisto aj slávny kriminálny súd Old Bailey je známy tým, že poskytuje verejný prístup k mnohým súdnym prípadom, čo umožňuje ľuďom zažiť atmosféru britského právneho systému. Trúfnete si? 

Pivo a Shakespeare

Piť či nepiť – to je otázka! V shakespearovskom divadle The Globe je však odpoveď jasná. Keď sem prídete na divadelné predstavenie, môžete si kúpiť pivo a praclík a zjesť si ho priamo pod javiskom. Publikum hercov nahlas povzbudzuje, smiech aj krik je povolený, dokonca môžete búchať päsťou o pódium a dupať. 

Vstupenky „na stojáka” sa dajú zohnať od smiešnych 5 libier a pravidelne tu hrajú tie najslávnejšie diela: Sen noci svätojánskej, Hamlety, Rómea a Júliu… ale aj menej známe Shakespearove hry. Ja som napríklad s kamarátmi videla Komédiu omylov, frašku o dvoch pároch dvojčiat, ktorým sa vtipne pomiešajú identity. Keďže hry sú v starej shakespearovskej angličtine, rozumela som tak každé tretie slovo, ale neprekážalo to: Shakespeare totiž svoje hry písal pre negramotných chudobných rovnako ako pre šľachtu, čiže jeho diela sú dosť zrozumiteľné aj z deja, ktorý sa odohráva na javisku. 

Budova divadla je nádherná a okrem predstavení sa sem dá ísť aj na prehliadku, ak vás zaujíma história Londýna a život Williama Shakespeara. 

POZOR: Hry sa hrajú skoro v každom počasí na nádvorí divadla, ktoré okrem pódia a balkónov nie je zastrešené – stojíte pod holým nebom. Čiže pršiplášť pre istotu so sebou! 

Zabudnite na čas v historickom pube

Niežeby som chcela verejne propagovať alkoholizmus, ale… prísť do Londýna a nedať si v pube fish & chips alebo pie & mash a spláchnuť to pintou piva, to by bol hriech! A to pivo nepijem. Ak vám však môžem poradiť, vyberte si niektorý z historických pubov: hneď niekoľko z nich o sebe tvrdí, že patria medzi najstaršie v Londýne. Napríklad Ye Olde Cheshire Cheese, kam pravidelne chodil Charles Dickens alebo The Old Bell Tavern na Fleet Street. Druhý menovaný vraj navrhol Sir Christopher Wren pre robotníkov, ktorí mu pomáhali pri stavbe kostola St Bride’s.

Zaujímavý art nouveau interiér má pub Blackfriar postavený na mieste stredovekého kláštora. Poznáte ho už zvonku: sídli totiž v netypickej budove (má tvar zužujúcej sa žehličky) a na priečelí má sochu veselého bacuľatého mnícha.

Ďalšie historické puby Londýna: 

• George Inn (1583)
• The Grapes (1583)
• The Spaniards Inn (1585)
• The Seven Stars (1602)

Bavili vás moje tipy na zážitky v Londýne? Nabudúce si dáme pokračovanie! Vaša Ellie

Sú veci, ktoré sú pre väčšinu ľudí neviditeľné. Relikvie minulosti, ktoré na londýnskej architektúre zanecháva nepatrné stopy pre tých, čo chodia po meste a skutočne ho vnímajú. Stačí odložiť telefón, prestať sa ponáhľať a len tak sa… pozerať. 

Keď zabodnete svoj nos do zeme, možno si na historických budovách v centre všimnete malé, železom osadené “myšie diery” na úrovni chodníka. Niektoré z nich ešte stále majú uprostred kovovú priečku, ktorá kedysi slúžila veľmi praktickému účelu - Viktoriánci si o ňu otierali zablatené topánky predtým, než k niekomu prišli na návštevu. Ulice boli totiž bežne až po členky plné bahna a konského… ehm. Ani jedno z toho sa veru nepatrilo rozniesť hostiteľovi po drahých kobercoch. 

Ak niekde uvidíte z fasády visieť prevrátený tepaný roh pripomínajúci zmrzlinový kornút, s veľkou pravdepodobnosťou sa práve pozeráte na ďalšiu historickú vychytávku: zhasínač faklí. Používali ich takzvaní link-boys, nosiči faklí, ktorých si mohli chodci najať, aby ich previedli nočným Londýnom pred zavedením plynového a elektrického osvetlenia. Poplatok za služby link-boya bol jeden halier (farthing, minca s hodnotou štvrť starej penny) a ako už názov profesie napovedá, boli to často deti - chlapci. 

Keď sme pri osvetľovaní: v uliciach Londýna sa stále nachádza asi 1 500 funkčných plynových lámp a starajú sa o ne zamestnanci spoločnosti British Gas. 

Niektoré fasády v Londýne sú falošné, aby zachovali architektonickú jednotu mesta: keď pritom obídete blok, zozadu uvidíte, že ide o tenkú drevenú stenu, ktorá ukrýva nevzhľadné koľajnice metra. Falošné fasády rozozná len trénované či poučené oko - majú totiž naozajstné vchodové dvere, okná, balkóny a ďalšie prvky, ktoré dokonalo ladia so zvyškom budovy. Stačí sa však pozorne zadívať a všimnete si, že okná sú v skutočnosti zadebnené a dvere sa nedajú vziať za kľučku. Falošné fasády sa nachádzajú na adrese 23 - 24 Leinster Gardens. 

Falošná fasáda v Londýne (vchod vpravo)

Falošné fasády - pohľad z druhej strany

Druhá svetová vojna Londýn silno poznačila, ale o tejto zaujímavosti vám povie málokto: v East Ende a južnom Londýne sa dodnes nachádzajú oceľové zábradlia plotov, ktoré boli pôvodne vyrobené ako núdzové nosidlá na vynášanie obetí z trosiek počas náletov Luftwaffe. Dokonca sa na nich dajú rozoznať zakrivené miesta, ktoré slúžili ako držadlá nosidiel. 

Videli ste už niekedy ghost sign? Nejde o nič duchárske ani strašidelné, ale o názov, ktorý sa používa pre historické reklamy na stenách. Často už vonkoncom nesúvisia s tým, čo za obchod alebo podnik v budove sídli dnes, ale dokážu vám prezradiť, ako vyzerala ulica pred 50 alebo 100 rokmi. Okolo jednej vyblednutej ghost sign chodím každý deň domov z práce, podľa nápisu je to vintage reklama na puding a kukuričnú múku značky Peterkin (Peterkin’s Custard, Self-Raising Flour and Corn Flour). 

Ďalšiu ghost sign značku som si všimla neďaleko našej práce - zaujal ma obrovitánsky slogan “Take Courage”,  ktorý moje oči pritiahol, paradoxne, vo chvíli, kedy som sa necítila veľmi odvážne a mala som dosť pochmúrnu náladu. Až potom som zistila, že ide o slovnú hračku - Courage je názov lokálnej značky piva. 

Ellie, dáš mi tipy na kaviarne, kde sa dá v Londýne zašiť s dobrou knihou, keď prší? No jasné! Londýn a káva, to je podľa mňa dokonalá kombinácia.

HJEM Kensington

Útulná kaviareň, ktorú by ste poľahky prehliadli... keby pred ňou nestál hlúčik ľudí, ktorí čakajú na voňavú kávu a čerstvé pečivo. Na HJEM v Kensingtone sme s Romčíkom narazili úplnou náhodou a potom sme zabudli, že existuje... až kým som ju opäť neobjavila o niekoľko rokov neskôr. Trochu ako Komnata najvyššej potreby v Harrym Potterovi, však? 

HJEM je dánska kaviareň (hjem je po dánsky "domov") a má v Londýne dokonca viac pobočiek (pre veľký úspech), ale stále to nie je žiaden rýchly reťazec a je to skrátka poctivá susedská kaviarnička. Pozor, nie vždy si tu uchytíte miesto na sedenie, no minimálne si odnesiete chrumkavý škoricový uzol (robia ich s kardamónom!) a kávu so sebou. 

The Gentlemen Baristas

Sieť nezávislých londýnskych pražiarní a kaviarní, ktorá má 9 pobočiek vrátane tej v Southwark (Borough Market) či v Mayfair. Ak okolo gentlemanov pôjdete, určite neodoláte. Ich checklist? Great coffee, great food, good amount of plants (výborná káva, výborné jedlo a veľa rastlín).

Mimochodom, Gentlemen Baristas zdieľajú svoje kaviarňové playlisty na Spotify - čiže sa na ich atmosféru môžete naladiť aj doma a pripomenúť si, ako ste sa cítili v Londýne.  

Druhá foto: Gentlemen Baristas

The Monocle Café London

The Monocle Café na Chiltern Street v Marylebone je síce maličká kaviareň, ale zato jedna z najfotogenickejších (minimálne zvonku). Upúta vás svojou elegantnou čierno-bielou markízou vsadenou do tehlovej fasády a samozrejme dokonalou kávou.

Navyše sa nachádza na skok od kníhkupectva Daunt Books Marylebone, ktoré patrí medzi najpopulárnejšie v Londýne. Dobrá knižka + vynikajúca káva, navyše v tej najikonickejšej časti Londýna, je snáď niečo lepšie? 

Hagen Espresso Bar

Minimalizmus, dánske hygge zrodené v Londýne a silné espresso, ktoré vám vráti život do žíl. Hagen Espresso Bar je v Londýne taký populárny, že má už 10 pobočiek (pozor, nie v každej majú aj posedenie). Ja som si u nich naposledy posedela v Belgravii na námestíčku Orange Square.

Barista mal nalakované nechty - na jednej ruke modré, na druhej ružové. Pýtal sa ma, ktoré sa mi páčia viac a zapisoval si, ktorá ruka u zákazníkov vyhráva. Skrátka osobný prístup, milý úsmev a jednoducho úžasná káva, ktorá sa na nič nehraje. 

Hagen Espresso Bar (Chelsea)

Hagen Espresso Bar (Belgravia)

Shoreditch Grind

Grind je kávový bar v londýnskej štvrti Shoreditch (ktorá je, okrem iného, vyhlásená pouličným umením = graffitmi). Špecialitou Grindu je káva + koktejly a okrem Shoreditch majú pod sebou ďalšie štyri kaviarne (Liverpool Street, London Bridge, Greenwich a Covent Garden), tri kávové dodávky (trucks) a šesť obchodov. Ich vlajková loď však sídli na 213 Old Street a je typická tým, že pripomína retro kino s meniacimi sa nápismi podľa toho, čo aktuálne sa vo svete deje. 

Tomtom Coffee House 

Legendy tvrdia, že tú najlepšiu šálku kávy v celom West Ende vám uvaria na rohu Elizabeth a Ebury Street v Belgravii. Baristi v Tomtom Coffee House sú skrátka profíci a kaviareň sa navyše nachádza na veľmi peknej a fotogenickej ulici neďaleko Victoria Station. 

St Anna 

Túlam sa po Chelsea a fotím si londýnske magnólie. Sú nádherne rozkvitnuté, ale začínam byť unavená a mám chuť na kávu. Otvorím si v mobile mapy a zadávam kaviarne v mojom okolí. Vypadne mi jedna, otvorená a úplne neznáma. St Anna. Hneď ako vojdem dovnútra, víta ma usmiata a príjemná majiteľka, ktorá sa o mňa stará, akoby som bola jej sestra.

Dovolí mi pracovať na notebooku (to v londýnskych kaviarňach nie je vždy bežné, niektoré za to požadujú poplatok alebo majú notebooky v určitých časoch úplne zakázané) a urobí mi výbornú kávičku. Interiér je navyše veľmi pekný a útulný, plný rastlín a umenia = presne moja kombinácia. Kaviareň St Anna na Fulham Road vám preto s radosťou odporúčam! 

Host Café

Káva doslova u Boha. Komunitná kaviareň Host Café sa nachádza v prekrásnom kostole a espresso si tu vypijete priamo pred oltárom. Buď v drevenej kostolnej lavici alebo sa môžete usadiť pri niektorom z kaviarenských stolíkov, ktoré sú tu roztrúsené. Kaviareň funguje ako taký neoficiálny cowork, plno Londýnčanov sem chodí pracovať alebo študovať. Nuž nedivím sa, veď je tu skutočne božský pokoj! 

Káva z telefónnej búdky

Londýnskejšiu kávu by ste hľadali ťažko. Amar Café je totiž miniatúrna kaviareň netradične umiestnená... v tradičnej červenej telefónnej búdke! Teda vlastne v troch: dve sú v Chiswicku a jedna v Greenwich. 

Tajný tip pre neturistov

Túto kaviareň som si schválne nechala až na záver článku, pretože je ukrytá ďaleko od turistického centra, kam sa bežne nevydáte. Ale ak by ste cestovali na juh Londýna, našli by ste ju v štvrti Penge. Volá sa Alexandra Nurseries a nie je to typická kaviareň - nachádza sa totiž v záhradníctve. Keď sme bývali v Penge, chodievala som sem rada písať svoj blog.

Milujem ich pomalú atmosféru a krivoľaké stolíky rozmiestnené medzi kvetináčmi a vitrážovými oknami. Nie sú tu žiadne elektrické zásuvky ani WiFi a šálky ku sebe absolútne neladia. Nuž skrátka také pravé Anglicko pre miestnych. 

Bonusová: Brown & Green (Crystal Palace)

A na juhu Londýna ešte ostaneme. V kaviarni s názvom Brown & Green ponúkajú úžasný brunch na austrálsky spôsob a vždy tu panuje príjemná, uvoľnená atmosféra. Majú niekoľko pobočiek (Crystal Palace Station, Crystal Palace Triangle, Crystal Palace Park, Sydenham, Norwood Junction) a ak sa niekedy ocitnete v Crystal Palace - a ja vám určite návštevu tejto štvrte odporúčam - zatúlajte sa sem. Ako píšu Brown & Green na svojom webe:

"We are comfort, we are chilled, we serve simple generous honest food. We are easy peasy lemon squeezy and everyone is welcome, even dogs, cats and birds. Come in, say hi and let us feed you! We can't wait to see you. Laura & Jess xxx"

Čo hovoríte na moje kávové tipy? A akú tému by ste si na blogu radi prečítali nabudúce? Dajte mi vedieť na Instagrame @elliesediva.

Najčastejšia otázka, ktorú od sledujúcich dostávam je, či sa môžem podeliť o nejaké tipy, čo je v Londýne zadarmo. Samozrejme - veľmi rada! Skúste ma zastaviť.

Ak máte radi múzeá

Múzeami začneme, lebo v Londýne ich je zadarmo fakt veľa. Od tých najznámejších (Natural History Museum, British Museum) až po menej známe a tým pádom aj menej preplnené. 

 Iba podotknem, že hoci majú niektoré londýnske múzeá vstup zadarmo, sú vždy radi, ak im venujete aspoň nejaký symbolický dobrovoľný príspevok (buď v hotovosti alebo kartou), aby ste ich podporili. Aj vďaka tomu môžu tieto múzeá ostať prístupné naozaj pre všetkých bez rozdielov. Samozrejme je to len a len na vás - pustia vás tam aj bez platenia. 

V susedstve Natural History Museum nájdete hneď dve super múzeá, ktoré sú tiež zadarmo: Science Museum a Victoria & Albert Museum. To prvé je ohromitánske a užijete si ho, ak cestujete do Londýna s deťmi, ktoré majú radi vedu a technológie (je tam všetko od vesmíru a parných strojov po superpočítače či dejiny medicíny. Mňa napríklad zaujali železné pľúca, do ktorých sa kedysi umiestňovali pacienti s detskou obrnou). 

Victoria & Albert Museum

Victoria & Albert je viktoriánsky skvost od podlahy po strop naplnený plastikami, sochami, šperkami, maľbami, nábytkom, náhrobnými kameňmi spiacich rytierov a ďalším umením od výmyslu sveta. Je to najväčšie múzeum dekoratívneho umenia na svete a až sa čudujem, že to všetko sa dá vidieť úplne zadarmo. Dokonca aj budova múzea je umelecké dielo samo o sebe: jednotlivé haly sú nádherne symetrické a veľmi fotogenické. Múzeum má tiež príjemné nádvorie s fontánou a ozaj prekrásnu kaviareň (podľa niektorých jednu z najkrajších v Londýne, hoci ich ponuka pripomína skôr bufet). 

PS: Ak máte radi príbehy britskej monarchie, poteší vás tu napríklad korunka kráľovnej Viktórie, ktorú pre ňu nechal navrhnúť jej milovaný princ Albert. 

Výlet do Greenwich odporúčam každému, kto ide do Londýna na viac ako víkend. Okrem slávneho nultého poludníka tu nájdete hneď dve múzeá so vstupom zadarmo. National Maritime Museum si veľmi užijete s deťmi (majú aj úžasnú herničku s námorníckou témou, kde sa deti hrajú s rybárskymi sieťami, strieľajú loptičky z dela, napínajú lodné plachty či sa hrajú na tržnicu s rybami). Galériu Queen’s House zas ocenia milovníci architektúry, a to najmä fotogenické špirálovité schodisko The Tulip Stairs. 

The Tulip Stairs, Queen's House

Greenwich si nenechajte ujsť, ak radi navštevujete filmové miesta: v areáli Old Royal Naval College (ktorý je tiež prístupný zadarmo) sa natáčali Les Misérables, Thor, The Crown, Bridgerton, Napoleon, Cruella, Piráti Karibiku, Sherlock aj Enola Holmes, Skyfall a asi milión ďalších. Celý neuveriteľne dlhý zoznam filmov a seriálov nájdete tu.  

Z málo známych múzeí vám odporúčam Sir John Soane’s Museum. Vstupenky sa rezervujú online, ale nezaplatíte za ne ani penny. Múzeum je v skutočnosti súkromná rezidencia slávneho britského architekta Sira Johna Soana (ktorý navrhol budovu Bank of England) a pozostáva z dvoch susediacich domov prepojených do jedného fascinujúceho labyrintu. Prehliadka je jednosmerná a prechádzate sa tak uzučkými cestičkami, že musíte vtiahnuť brucho, aby ste sa nezasekli. Dom je plný umenia a sochárskych diel, je tu okrem iného aj egyptský sarkofág alebo návrh mauzólea, ktoré dal Sir John postaviť pre svoju milovanú manželku. Keďže Sir John bol architekt, aplikoval vo svojom dome rôzne optické triky, farebné sklá, šikovne schované svetlíky a ďalšie vychytávky, vďaka ktorým pôsobí stiesnený priestor nekonečným dojmom. 

Sir John Soane's Museum

Zadarmo je aj galéria moderného umenia Tate Modern, ktorá je veľmi priateľská k rodinám s deťmi - je tu napríklad interaktívna dielnička, deti môžu vytvárať svoje vlastné digitálne umenie, v celej budove sa dá dojčiť a je bezbariérová. Vystavujú tu všetko od Picassa a Pollocka po Andyho Warhola. Tate Modern stojí minimálne za nakuknutie, aj keď vás moderné umenie nebaví, je zaujímavá aj svojou surovou architektúrou. 

Niekoľko ďalších londýnskych múzeí zadarmo:

• Museum of London Docklands
• Museum of London (venované dejinám Londýna) 
• Imperial War Museum
• Grant Museum of Zoology
• Horniman Museum 

Prechádzky po Londýne

Romantická Hill Garden & Pergola v Hampsteade

Ak máte radi silné zážitky

Vstupné do St Paul’s Cathedral a Westminster Abbey je dosť vysoké. Chcete ušetriť a zároveň si z Londýna odniesť silný zážitok? Možno ste nevedeli, že do oboch týchto katedrál sa dá dostať úplne zadarmo: keď prídete na omšu. 

Večerná omša v St Paul’s Cathedral (Choral Evensong) je nádherný zážitok, z ktorého som mala zimomriavky po celom tele. Je to tradičná anglikánska omša s chlapčenským chórom a nemusím zdorazňovať, že obrovský priestor katedrály má fakt božskú akustiku. Evensong sa koná každý deň od 17:00, v nedeľu o 15:00 (ale pre istotu skontrolujte webové stránky, v katedrále sa niekedy konajú špeciálne eventy).  

Rozdiel oproti platenej turistickej prehliadke katedrály je ten, že vás nepustia všade (napríklad do kupoly) a počas omše nesmiete fotiť. Ak sa však budete správať úctivo a potichu, môžete si nájsť miesto v lavici a vychutnať si posvätnú atmosféru miesta, kde mala svadbu princezná Diana. To isté platí pre Westminster Abbey a ich večerné omše. 

Vedeli ste, že St Paul's Cathedral sa dá navštíviť aj zadarmo?

Ak máte radi výhľady

Najznámejšia voľne prístupná vyhliadka v Londýne je jednoznačne Sky Garden - záhrada na streche mrakodrapu Walkie-Talkie. Vstupenky si musíte rezervovať dopredu online a pozor, číhajte na ne, lebo bývajú rýchlo preč. Sú však zadarmo. Záhrada býva plná ľudí, ale je odtiaľ úžasný výhľad a je to dobrý zážitok (ak sa nebojíte výšok). 

Sky Garden je zadarmo, ale rezervujte si ju včas!

Nedávno otvorili novú vyhliadku Horizon 22, ktorá je ešte vyššie položená ako Sky Garden a ponúka božské 300-stupňové výhľady. Je taktiež prístupná zadarmo a býva dosť rýchlo obsadená, ale ak idete iba v malej skupinke, skúste sa tam zastaviť a cez QR kód si na mieste rezervovať takzvaný walk-in ticket - stáva sa, že ľudia prehliadku na poslednú chvíľu zrušia alebo sa nedostavia a takmer vždy sa tam dá prekĺznuť. 

Menej známa - ale moja najobľúbenejšia - je vyhliadka The Garden at 120 na Fenchurch Street. Oproti vyššie menovaným je síce nízko položená (len na pätnástom poschodí), ale zato pod holým nebom a s krásnymi pohľadmi na okolité mrakodrapy. Je to veľmi fotogenická terasa, po ktorej tečie voda a na jar tu kvitnú popínavé vistérie. Najkrajšia je tesne pred západom slnka počas “zlatej” hodinky.

Vyhliadka Horizon 22

Strešná záhrada The Garden at 120 (Fenchurch St)

Ak máte radi prechádzky

To najlepšie, čo je na Londýne zadarmo, sú podľa mňa prechádzky. Som túlavá duša a milujem sa len tak zamotať medzi krásne fotogenické uličky mews alebo nečakane odbočovať a bez mapy objavovať jednotlivé štvrte Londýna. Každá má totiž iný ráz a málokto si uvedomuje, že Londýn je podobne ako iné veľkomestá poskladaný z celej mozaiky bývalých “dediniek”, ktoré sa v priebehu vekov ku nemu prilepili a splynuli s ním. 

Medzi moje najmilšie miesta v Londýne patria (pozor, niektoré sú ďalej od centra):

• Hampstead 
• South Kenginston 
• Marylebone
• Notting Hill
• Dulwich Village
• Little Venice
• Richmond
• Chiswick

Londýnska ulička mews

Čo sú to mews? 

Mews sú uličky plné charakteru a pomalej atmosféry, ktorými je Londýn popretkávaný (je ich vraj okolo 8000). Spoznáte ich podľa typických radových domčekov, ktoré kedysi slúžili ako stajne a ubytovanie služobníctva a práve preto sa mews nachádzajú vždy blízko luxusnejších elegantných štvrtí ako napríklad Belgravia, Kensington či Mayfair. Nejazdia po nich autá, sú preto veľmi tiché a vydláždené nepravidelnými dlažobnými kockami, ktoré im dodávajú ich typický šarm.  

Niekoľko tipov na krásne mews:

• Kynance Mews (South Kensington)
• Cranley Mews (South Kensington)
• Holland Park Mews (Kensington) 
• Warren Mews (Marylebone) 
• Reece Mews (Kensington) 
• Kendrick Mews (Kensington) 
• Lansdowne Mews (Holland Park)
• Ladbroke Mews (Notting Hill)
• St. Luke’s Mews (Notting Hill)
• Pottery Lane (Notting Hill) 
• Ennismore Mews (Knightsbridge)
• Conduit Mews (Paddington) 
• Radnor Mews (Paddington) 
• Bathurst Mews (Paddington) 
• Hyde Park Garden Mews (Westminster)

Že nie ste až takí romantici a chcete prechádzku z iného súdka? Potom vám odporúčam návštevu Camden Town, londýnskeho Chinatownu alebo štvrte Shoreditch, ktorá je na každom kroku prešpikovaná úžasným pouličným umením. V Camden Town si cvaknite fotku so sochou speváčky Amy Winehouse alebo sa odvážte do cyberpunkového rave obchodu CyberDog, kde všetko bliká a tancujú tam živé tanečnice v klietkach. Predávajú tam okrem iného svetielkujúce vibrátory, ale o zážitky tam rozhodne nie je núdza. 

House of MinaLima

Ak máte radi Harryho Pottera

Povedzme si to nahlas: koľkí z nás boli v Londýne (alebo sem plánujú prísť), aby sa mohli pozrieť do filmových štúdií Warner Bros, kde sa natáčal Harry Potter? A koľkí z nás by radi navštívili v Londýne úplne všetko, čo sa čarodejníckeho sveta týka? 

Našťastie sa veľa z toho dá vidieť úplne zadarmo. Napríklad uličky Cecil Court a Goodwin’s Court, ktoré kde určite stretnete nejednu skupinku na Harry Potter tematickej prechádzke. 

Cecil Court je prezývaná “bookseller’s row” a je to ulička kníhkupcov a antikvariátov. Nachádza sa tu aj skutočné magické kníhkupectvo, kde si môžete nechať vyveštiť z ruky alebo si kúpiť encyklopédiu najmagickejších miest Británie. Goodwin’s Court je historická a zastrčená ulička, ktorá akoby zamrzla v dickensovskej ére a ak sa tu náhodou ocitnete sami, stačí vytiahnuť čarodejnícky prútik a o dokonalé fotky máte postarané. 

Žiaden pravý fanúšik HP by nemal vynechať House of MinaLima. Je to čarovný malý obchodík, ale v suteréne sa ukrýva miniatúrna galéria zasvätená rekvizitám a grafickým kúzlam z filmového a knižného sveta Harryho Pottera. MinaLima je totiž grafické štúdio, ktoré má na svedomí všetky filmy a navrhovali napríklad etikety elixírov, čarodejnícke učebnice, Záškodnícku mapu (Pobertův plánek) či plagáty hľadaných väzňov z Azkabanu. Vstup je zadarmo, hoci ja som odtiaľ ani raz neodišla bez toho, aby som si kúpila aspoň zápisník.

St Pancras International 

Goodwin's Court

No a samozrejme v tomto článku nesmie chýbať vlaková stanica King’s Cross. Na King’s Cross sa nachádza nástupište 9 a ¾, v skutočnosti vozík s kuframi zapustený do tehlovej steny, pri ktorom sa môžete zadarmo vyfotiť a ešte vám ku tomu požičajú aj šál podľa vašej fakulty (Chrabromil, Bifľomor, Slizolin, Bystrohlav) a čarovný prútik. Musíte si ale vystáť radu, ktorá sa niekedy ťahá až vonku a ľudia na fotku čakajú aj vyše hodiny (ja som mala vždy šťastie + skontrolovala som si vyťaženosť cez Google mapy). Fotomiesto patrí ku oficiálnemu HP obchodu so suvenírmi The Harry Potter Shop at Platform 9 ¾, kde kúpite všetko od habitov po kľúčenku s Hedvigou. 

Susedná historická budova stanice St Pancras International si zahrala vo filme Harry Potter a Tajomná komnata - určite si vybavíte záber, v ktorom Harry a Ron ukradnú modré auto Ford Anglia pána Weasleyho a letia v ňom ponad stanicu do školy. Opäť si na fotky odporúčam pribaliť minimálne čarovný prútik, budú epickejšie. 

Medzi ďalšie HP filmové miesta v Londýne patrí Millenium Bridge (pamätáte sa, ako ho Smrťožrúti pri svojom nálete celý rozkývali a zničili?), Piccadilly Circus (kam sa Hermiona s Ronom a Harrym premiestnila zo svadby Billa a Fleur vo filme Harry Potter a Dary smrti 1) a tržnica Leadenhall Market (Hagrid a Harry tadiaľto idú do Šikmej uličky v prvom filme). 

Leadenhall Market v noci

Aj toto sa dá nájsť na brehu Temže (mudlarking)

Ak máte radi archeológiu/históriu

Londýn založili Rimania, hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá. Veď kto by v meste Sherlocka Holmesa a čaju o piatej hľadal gladiátorov? Keď sa však pozorne dívate, natrafíte na zaujímavé miesta spojené s dejinami rímskeho Londínia, ktoré sú prístupné úplne zadarmo. 

V podzemí galérie Guildhall je schovaný prastarý rímsky amfiteáter (London's Roman Amphitheatre), kde kedysi skutočne zápasili gladiátori. Pod sídlom mediálnej spoločnosti Bloomberg sú zas verejnosti sprístupnené odkryté archeologické vykopávky rímskeho chrámu, ktorý patri tajnému kultu boha Mithrasa (Roman Mithraeum). Sú tajomne nasvietené a sprevádza vás hudba a recitovanie latinských žalmov, čiže je to nezabudnuteľný zážitok. Prehliadku si musíte rezervovať dopredu, ale neplatí sa za ňu. 

Zrúcaniny Mithrasovho chrámu pod budovou Bloomberg

Kostol All Hallows by the Tower ukrýva malé archeologické múzeum v krypte (Crypt Museum), kde sa okrem iného budete prechádzať po terakotových podlahách, po ktorých kedysi kráčali Rimania. Hovorí sa vraj, že keď na nich budete dlho stáť, vrátite sa v čase do rímskej éry. Mne sa to, žiaľ, nepodarilo! 

TIP: Ak máte v Londýne viac času a chceli by ste zažiť niečo naozaj netradičné, prihláste sa na mudlarking tour, prechádzku s archeológom, počas ktorej budete prehľadávať breh Temže a hľadať stratené artefakty. Nájsť sa dajú črepiny keramiky, ale aj tabakové fajky či staré mince. Poklady si síce nesmiete nechať, ale spoznáte Londýn z nového uhla a dozviete sa, ako je Temža úzko prepojená s jeho dejinami. Za mudlarking tours sa síce platí, no nedalo mi ich nezmieniť. 

Páčili sa vám moje tipy? Dajte mi o tom vedieť na Instagrame @elliesediva.

Neviem, ako vy, ale mňa vlaky nikdy nejako zvlášť nebrali… až kým sa nám nenarodil Drobec, ktorý ich zbožňuje. A keďže moje dopravné vedomosti stoja a padajú na tom, akej je vlak farby a či je to osobák alebo náklaďák, návšteva londýnskeho múzea dopravy je pre mňa vždy vítaná inšpirácia.

Musím povedať, že po piatich návštevách, ktoré sme tu už stihli absolvovať, je to jedno z mojich obľúbených londýnskych múzeí. Nie je síce zadarmo, ale vstupenky platia celý rok, takže pre Londýnčanov sú dosť výhodné. Aj pre tých, ktorí sú v Londýne len na výlete, je to myslím dobrá investícia, teda hlavne ak cestujete s malými deťmi a… prší.

Múzeum je pre deti ideálne, pretože tu skoro všetko môžu chytať, skúšať (napríklad šoférovať autobus) a loziť do vagónov. Je tu aj pekný detský kútik. Pre dospelých je múzeum tiež zaujímavé, pretože sa zameriava na históriu Londýna a dopravy od koňmi ťahaných omnibusov cez dve svetové vojny až po súčasnosť. A čo si budeme - londýnske metro je ikona a poschodové autobusy, kto by ich nemal rád?

Keď niekedy nebudete vedieť, čo s časom, a nebudete sa chcieť tlačiť s miliardou turistov v Natural History Museum, zamierte do Covent Garden a múzea dopravy. To býva preplnené tiež… ale je to vačšia sranda! 

Ako vyzerá každodenný život mamy v Londýne? Často s vami v príbehoch zdieľam ten svoj, ale dnes si spolu posvietime na to, čo ma fascinuje najviac - históriu. Ako žili londýnske mamy v rímskej, tudorovskej či viktoriánskej ére? S akými problémami dennodenne zápasili a čo o nich vieme vďaka archeologickým nálezom a dobovým prameňom? 

Rímska mama 

Volám sa Claudia Martina, mám 19 rokov. Som vzorná manželka Anencleta a matka jeho detí. Ja som slobodná Rimanka, ale muž, ktorého som si vzala, je otrokom rímskeho impéria. Náš život sa však nepodobá životu otrokov. Žijeme v skromnom, ale peknom dome v Londíniu a mojou povinnosťou je starať sa o chod domácnosti. Mužov plat je dostatočný na to, aby sme si najímali dojku. 

Teraz čakáme ďalšie dieťa a naše dni ubiehajú v harmónii. S priateľkami navštevujem verejné kúpele, nosím vlnené alebo ľanové šaty s brošňou a mám krásne medené náramky. Viem písať a čítať po latinsky a dorozumiem sa aj britonskou rečou, keď chcem na tržnici vyjednať lepšiu cenu. Keď sa dieťa narodí, pôjdem do chrámu poďakovať bohyni Juno Lucina a poprosiť ju, aby mu dopriala dlhý život. 

Fakt: O skutočnom živote Claudie Martiny sa toho veľa nevie. Jej meno a vek (dožila sa len 19 rokov) sa dozvedáme z nápisu na náhrobku, ktorý jej venoval manžel. Keďže bol otrokom a ona slobodnou Rimankou, šlo pravdepodobne o manželstvo s cieľom legitimizovať Anencletovo prijatie do rímskej spoločnosti. 

Tip Dievčaťa v Londýne: Neďaleko mrakodrapu 30 St Mary Axe (Gherkin) archeológovia vykopali hrob neznámej mladučkej Rimanky, ktorá mala iba 13-17 rokov a žila v rokoch 350-400 nášho letopočtu. Nič viac sa o jej príbehu nevie, ale po skončení výskumu ju opäť pochovali na rovnaké miesto, ktoré je dnes označené vavrínovým vencom a pamätnou ceduľou s nápisom “To the spirits of the dead the unknown young girl from Roman London lies buried here.” Nájdete ho? 

Tudorovská mama

Volám sa Gillian Averell a môj život visí na vlásku. Som dcéra pekára, ale v roku 1578 som sa vydala za učiteľa a farského úradníka Williama Averella. Porodila som mu 16 detí a ďalšie nosím pod srdcom. Žijeme v hroznej dobe. Londýn sa ešte nespamätal z nedávnej vlny čiernej smrti, ktorá nemilosrdne vyhladila mnoho našich príbuzných a susedov. Môj muž o tom vedie presné záznamy. Hovorí sa, že Londýn opustillo na 15 tisíc duší a ďalšie tisíce v okolitých farnostiach. Bojím sa aj dýchať, každý deň sa modlím, aby nastali lepšie dni. 

Moje ruky sú plné mozoľov od ťažkej každodennej práce, hoci staršie deti mi pomáhajú. Ulice, po ktorých každý deň kráčam, sú špinavé a páchnu močom a zvieracou krvou. Dvíha sa mi z toho žalúdok. Slamené strechy domov sa takmer dotýkajú a zakrývajú nebo. Na dverách tam, kde sa usadil mor, ešte stále svietia červené kríže. Ach, bože, čo len s nami bude?

Fakt: V rokoch 1592–1593, počas vlády kráľovnej Alžbety I., v Londýne zúrila jedna z mnohých epidémií moru. Situácia bola natoľko vážna, že sa celý kráľovský dvor musel presunúť do Windsoru. Gillian Averell ani jej manžel sa morom nenakazili, Gillian však umrela v roku 1596 po pôrode ich sedemnásteho dieťaťa. 

Tip Dievčaťa v Londýne: Neďaleko londýnskeho Charterhouse odkryli počas stavby metra Elizabeth Line hromadný hrob (plague pit), v ktorom bolo pochovaných až 10 000 obetí morovej epidémie z rokov 1347-1351. Výskum potvrdil, že v kostrách sa vyskytovala baktéria Yersina Pestis, spojená s čiernou smrťou. Jednu z obetí moru môžete vidieť vystavenú v Charterhouse múzeu, ktoré je prístupné zadarmo. 

Čierna smrť v Londýne, zdroj: Alamy

Viktoriánska mama 

Volám sa Ann Gidding a mám 21 rokov. Pracujem ako slúžka istej pani Murrayovej na ulici Wilton Crescent číslo 16. Práve tu som sa nešťastne zamilovala do lokaja, Johna Harewooda. Keď som zistila, že s ním čakám dieťa, opustil ma. Ako mám uživiť malé dieťa, keď v tomto prekliatom meste sotva vyžijem sama? Všetci sa na mňa pozerajú cez prsty ako na padlú ženu bez budúcnosti. Láska sa stala mojím prekliatím. 

Nemám inú možnosť než sa dieťaťa vzdať. Počula som o sirotinci, ktorý je slušný a o deti sa dobre postarajú. Musím ale nechať spísať akúsi petíciu, lebo si vyberajú, ktoré ženy prijmú a ktoré odmietnu. Ak si ma vyberú, ja i moje dieťa máme nádej aspoň na nejaký život. 

Fakt: London Foundling Hospital bola viktoriánska charitatívna organizácia, ktorá do svojej opatery prijímala deti padlých matiek. Každý prípad sa dôsledne preveroval - posudzoval sa charakter žiadateliek i potenciál, ktorý mali preto, aby sa navrátili k slušnému spôsobu života. V prípade Ann Gidding sirotinec žiadosť zamietol, keď sa ukázalo, že žiadna pani Murrayová neexistuje. 

Matka sa vzdáva svojho dieťaťa, zdroj: Foundling Museum

Tip Dievčaťa v Londýne: Foundling Museum v Londýne približuje návštevníkom dojemnú históriu opustených detí. Počas dvoch storočí jej fungovania bolo do opatery Foundling Hospital zverených až o 25 000 detí. Múzeum sa nachádza v areáli starej nemocnice na 40 Brunswick Square v Bloomsbury. 

Na aké ďalšie historické obdobia by som sa podľa vás mala zamerať? Napíšte mi svoj názor na Instagrame tulave_dievca! 

Použité zdroje: 

• commons.lib.jmu.edu/mhr/vol14/iss1/3/ 
• bbc.co.uk/history/trail/victorian_britain/women_home/ideals_womanhood_06.shtml 
• theguardian.com/lifeandstyle/2015/sep/19/victorian-women-forced-to-give-up-their-babies-new-exhibition 
• centaur.reading.ac.uk/50813/3/Shapland%20et%20al_Medieval%20Archaeolgoy%20accepted.pdf 
• vindolanda.com/blog/roman-women-and-children-part-4
• museumoflondon.org.uk/discover/reading-between-lines-women-roman-tomb-monuments 
• warwick.ac.uk/fac/arts/classics/warwickclassicsnetwork/romancoventry/resources/diversity/womeninbritain/

Pýtate sa často. Myslím, že je čas si na to posvietiť! Čo sa dá v Londýne zažiť s malými deťmi a ktoré ihriská sa nachádzajú v blízkosti najslávnejších pamiatok? 

Múzeá, herničky a play areas

Rodičia a pestúnky v Londýne chodia radi do lokálnych detských herničiek (playgroups), každá štvrť nejakú určite má. Tá naša je napríklad v kostole, platí sa tam symbolický vstup 3 libry na dieťa a je to na neobmedzený čas, ale bežnejšie - hlavne v malých herniach - je, že sa rezervuje na konkrétny čas, tzv. “session”, dopredu kvôli kapacite. 

Výborné herničky bývajú aj vo veľkých múzeách, my sme vyskúšali námornícku herňu Ahoy! v National Maritime Museum (Greenwich). Cez týždeň je zadarmo, ale treba si rezervovať session dopredu online. Session trvá jednu hodinu, potom herňu upracú a pustia tam ďalšiu skupinku detí. Maritime Museum má aj vonkajšie ihrisko pre trochu väčšie deti - The Cove, kde okrem iného môžu loziť po poschodovej lodi Shanty, vyskúšať žraločiu šmýkačku alebo nájsť Krakena. 

Krásnu interaktívnu herňu UNIQLO Tate Play nájdete v galérii Tate Modern, je taktiež zadarmo, ale býva vyťažená. London Transport Museum má zadarmo krásny tematický detský kútik All Aboard Playzone, ale do múzea samotného sa platí vstupné (podľa mňa sa to vyplatí, je to jedno z obľúbených múzeí pre deti 0-7 rokov, plné vlakov, autobusov a ďalších dopravných prostriedkov). 

V&A Museum of Childhood síce nemá detský kútik, ale celé múzeum je prispôsobené deťom a tiež je zadarmo. V južnom Londýne radi chodíme do Horniman Museum & Gardens 

Ďalšie zaujímavé múzeá a play areas: 

• Play Base - National Army Museum, vstupné £4.50, pre deti 0-8 rokov 
• Sorted - Postal Museum, vstupné £5, pre deti 0-8 rokov, session trvá 45 minút
• Mudlarks Gallery - Museum of London Docklands, vstupné zadarmo, ale musíte si pri pokladni “kúpiť” lístok, session trvá 40 minút
• The Garden - Science Museum, vstupné zadarmo, pre deti 3-6 rokov

Ihriská v centre 

Možno ste si ich nikdy nevšimli… kým ste nemali deti. Tak som to mala ja. Nikdy predtým, než sa narodil Drobček, som si neuvedomila, že pri London Eye je krásne ihrisko s drevenými preliezkami alebo že v Kensington Gardens je schované úžasné ihrisko v štýle Petra Pana. 

Keď sa chystáme na výlet do centra, vždy tam zaradíme aspoň jedno ihrisko. Sú vždy ohradené a do mnohých vás ani nepustia bez dieťaťa. Vstupné sa neplatí, ale ihriská večer zatvárajú. Záchody na ihriskách bývajú, hoci často sú prístupné len pre deti (ako napríklad na ihrisku pri Buckinghamskom paláci). 

Moje obľúbené ihriská v centre, ktoré perfektne doplnia váš rodinný výlet po hlavných londýnskych pamiatkach: 

• Diana Memorial Playground v Kensington Gardens - inšpirované Petrom Panom, má svoju vlastnú pláž, úžasnú drevenú pirátsku loď, sensory trail a drevené domčeky 
• Jubilee Gardens - ihrisko v parku pri kolotoči London Eye, ideálne miesto na pauzu počas prechádzky po brehu Temže 
• St James' Park Playground - ihrisko neďaleko Buckingham Palace s drevenými sochami, hojdačkami, preliezkami a veľkými kameňmi, po ktorých sa dá loziť
• Horseferry Playground - krásne drevené ihrisko neďaleko londýnskeho parlamentu (s výhľadom naň)   
• Victoria Embankment Playground - maličké, ale pekné ihrisko neďaleko stanice Embankment, Covent Garden a Trafalgar Square 
• Greenwich Park Playground - krásne prírodné ihrisko ako inak než v námorníckej téme, ktorá ku Greenwich najviac pasuje
• Holland Park Adventure Playground - premyslené a velikánske drevené ihrisko, jedno z najlepších, ak máte doma miesto dieťaťa malého horolezca! 

Cestovanie po meste

Deti do 5 rokov cestujú londýnskou MHD zadarmo v doprovode dospelého s platným cestovným lístkom. Deti do 11 rokov cestujú:

• zadarmo v autobusoch a električkách v sprievode dospelého ale aj bez neho
• zadarmo v metre, DLR (Docklands Light Railway) a mestskými vlakmi v sprievode platiaceho dospelého (môžu tak cestovať max. 4 deti na jedného dospelého) alebo s preukazom Zip Oyster Photocard  

Ak cestujete s kočiarikom, pre nástup a výstup z vlakovej stanice použite širšie turnikety označené symbolom kočiarika (alebo vozíčka). Nazývajú sa Wider Access Gate a bývajú umiestnené na kraji. 

Prebaľovacie pulty

Vyklápacie prebaľovacie pulty bývajú aj v reštauráciách (videla som ich dokonca i v niektorých puboch), ale za mňa najistejšie je zájsť do niektorého z múzeí alebo galérií (vyberte si ideálne také, kam je vstup zadarmo). 

V teplom počasí, keď sme boli niekde v parku a po ruke neboli záchody, sme prebaľovali hlavne vonku v kočiariku alebo na piknikovej deke, počítajte s tým, že Londýn je veľký a môže sa stať, že sa zatúlate niekam, kde to skrátka na deti nebude pripravené. 

Zaujímavosť, ktorú som si všimla je, že konečne pribúda prebaľovacích pultov na pánskych záchodoch, čo mi príde ako super krok vzhľadom k počtu otcov, ktorých v Londýne s malými deťmi vídam.

Chystáte sa navštíviť Londýn s deťmi? Čo ďalšie by vás zaujímalo? Napíšte mi správu na Instagrame a podelím sa s vami o svoje tipy mamy v Londýne.