Dve hodiny pre dušu

Mám kamarátku, ktorá pracuje ako sestrička na áre. Je veľa vecí, ktoré na nej obdivujem, ale asi najviac to, ako sa dokáže celé roky starať o mimoriadne ťažké prípady, ktoré nezriedka končia smutne, a napriek tomu si zachovať veľkú ľudskosť, ktorou Lúca prekypuje. 

Vždy má prehľad o všetkom, čo sa v našom živote deje, vždy ma vypočuje, nech sa deje čokoľvek a je to expertka na udalosti typu narodeniny či dokonca naše výročie svadby, na ktoré sme my sami s Romčíkom tento rok úplne zabudli. Sme kamarátky už dlho a Lúcu považujem za najsilnejšie srdce každej party. Srdce levice. 

Nedávno nás aj s manželom a dcérkou navštívila v Londýne a večer po uspávaní mi úplnou náhodou napadlo, že sa konečne opýtam na to, na čo som akosi nikdy nemala odvahu. 

Väčšinou sa zaujímam hlavne o jej historky z nemocničného prostredia, ale tentokrát to zo mňa vypadlo. Ten veľký slon, ktorý sa zrazu pred nami zhmotnil v miniatúrnej obývačke našej chalúpky: 

“Luci, ľudia vám tam často umierajú, že?” 

“No… jo, bohužel jo,” odvetí Lúca a pokrčí ramenami. Taký je život, hovoria mi jej oči, ktoré, ako mi práve došlo, vidia smrť zblízka a tak často, ako si to my ostatní nevieme predstaviť. 

“A-aké to je?” 

“Většinou smutné. Někdy nečekané, ale jindy zas jako osvobození. Nebo jak to myslíš?” 

“Ja vlastne neviem… len mi to tak napadlo. Je napríklad nejaký zvyk, ktorý vy ako personál dodržiavate?” (Prehĺtam hrču v krku. Neviem, kde sa tam vzala.) “Keď niekto umrie?” 

Lúca sa zháči a potom prikývne: “No vlastně ano. Vždy čekáme dvě hodiny, kdysi to asi byla taková pojistka, teď už spíše jen zvyk… než někomu zavoláme. A ještě otevíráme okno.” 

“Okno?” 

“Jo, otevíráme okno v pokoji, někdy už když vidíme, že se smrt opravdu blíží. Aby duše mohla vyletět svobodně ven.” 

“To je pekné, že to robíte.” Vydýchnem. 

Lúca sa zamrví na gauči a vyzerá unavene. Možno je to dlhým dňom, ktorý máme s dvomi malými deťmi za sebou, možno sa na nej však predsa len podpísala nechcená rola občasnej sprievodkyne duší na druhý svet. 

Bavíme sa asi o niečom inom, v pozadí hraje seriál, ale ešte mi to nedá.

“Luci? Spomínala si mi, že sa ťa niekto nedávno pýtal, či pacientov vážne beriete len ako kus mäsa.”

Zaháňam svoje vlastné potlačené predstavy všetkých tých zamračených sestier, ktorým stres a únava vyhnali všetku ľudskosť z tváre. Lebo aj to je realita - Lúca o tom vie svoje a o práci v nemocničnom prostredí si určite nerobí ilúzie. 

“I to se někdy děje. Jsme jen lidi…”

Chytám ju za rameno a skáčem jej do reči: “Podľa mňa neberiete. Nie v hĺbke duše. To by to okno ostalo zatvorené.” 

Som rada za jej úsmev. Obe náhodne zablúdime pohľadom k oknu a potom už naozaj meníme tému.