“Ellie, my bychom chtěli vidět Londýn… tvýma očima,” hovorí mi kamarátka Helča, ktorá je u nás s manželom Davidom pár dní na návšteve. Centrum aj najznámejšie pamiatky už obaja videli a teraz by si chceli rozšíriť obzory a spoznať Londýn aj z inej stránky než len z tej, ktorá sa obyčajne ocitne ako suvenír na chladničke.

Natešene súhlasím a viem presne, kam ich vezmem (máme na to celú nedeľu). Som si istá, že o turistov ani nezakopneme. Ste pripravení na moje londýnske tajomstvá? V dnešnom príbehu ich totiž prezradím aj vám! 

Dulwich Village: Malebná štvrť na juhu Londýna 

Bývame v južnom Londýne, ktorý je celkovo medzi turistami menej známy než sever, kde nájdete všetky tradičné veci ako Buckingham Palace, Trafalgar Square či mrakodrapy s vtipnými prezývkami Uhorka, Vysielačka či Strúhadlo na syr. 

Výlet plánujem začať tým, že sa vlakom odvezieme do Dulwich Village. Možno ste si už všimli, že na juh od Temže metro veľmi nejazdí (drvivá väčšina zastávok je na severe, ktorý je pod zemou prešpikovaný ako starý ementál - a londýnske metro je veru aj podobne aromatické). 

Tu narážame na prvú drobnú prekážku: naša vlaková stanica je dnes zatvorená kvôli opravám, takže sa napokon vezieme ako jediní cestujúci v náhradnom autobuse (poschodovom, takže Helča a David aspoň majú typický londýnsky zážitok ako bonus). Londýnske vlaky by boli super, keby neboli také nevyspytateľné. Časté štrajky som prestala počítať, keď mi došli prsty na rukách. 

Vystupujeme vo West Dulwich, kde vstupujeme do maličkého parku Belair Park, ktorý vznikol z bývalých záhrad okolo snehobieleho sídla Belair House, postaveného v roku 1785 pre bohatého obchodníka s kukuricou (zo zámku je dnes reštaurácia). 

Týmto parkom s Romčíkom a malým chodíme často a najradšej po lesnom chodníku okolo miestneho jazierka, o ktorom som sa len nedávno dozvedela, že je to v skutočnosti posledný pozostatok stratenej rieky Effry (poznámka: okrem Temže sú ostatné londýnske rieky buď pochované pod zemou ako súčasť mestskej kanalizácie alebo úplne zanikli). 

Je ukážkovo krásny jesenný deň, takže sú všetci vonku a hrajú kriket, tenis alebo futbal. Zdá sa mi, že všetci Angličania majú kraťasy, zatiaľ čo my traja už máme svetre a kabáty. 

Z parku mierime k Dulwich Picture Gallery, maličkej, ale historicky aj architektonicky zaujímavej galérii, ktorá je najstaršou svojho druhu na svete! Dnes ju nenavštívime, ale milovníci umenia (hlavne Rembrandta, Rubensa či Poussina) by ju nemali vynechať. 

Pri galérii je pekná kaviareň (Flotsam & Jetsam), v ktorej robia výborné sendviče a v záhrade sú lavičky, na ktorých sa dá príjemne posedieť a oddýchnuť si. 

Z galérie smerujeme do Dulwich Village, miestneho miniatúrneho centra, na ktoré nás upozorňujú aj pekne maľované šípky. Kráčame okolo kaplnky Christ's Chapel, ktorá má zozadu krásne historické nádvoríčko (odporúčam nakuknúť). Nakukli sme do brány vedúcej do Dulwich Parku, ktorý si ale nechávame až na neskôr. Hneď na začiatku parku stojí rozkošný domček ako z rozprávky, v ktorom sídli detské centrum s vtipným anglickým názvom Whippersnappers. 

V Dulwich Village si vystojíme radu v obľúbenej pekárni Gail's. Je to reťazec, ale pečú DOKONALÉ škoricové buchty (cinnamon bun): na vrchu chrumkavé a naspodku vláčne a maslové. Dávame si aj kávu a všímame si, že červená telefónna búdka, ktorá tu stojí, je v skutočnosti defibrilátor - častý fenomén hlavne na anglickom vidieku. 

Pomotáme sa po obchodíku s krásnymi vecami Tomlinsons a ja silou-mocou odolávam, aby som si v kvetinárstve (Bartleys Flowers Limited) nekúpila plnú náruč nádherne ružových vresov, ktoré mi pripomenuli vresoviská v Peak District. Podobne odolávam aj pred kníhkupectvom. Neďaleko je malá pobočka reštaurácie Megan's, ktorá má prekrásny romantický interiér (plný svetielok a makramé lustrov) a na ktorej sestru sme si v Battersea museli vystáť radu, aby sme sa tam dostali. 

Náhodne odbočujeme a vychutnávame si architektúru kľudného londýnskeho predmestia - krásne udržiavané vily z oranžových tehál, vchody s vitrážovým sklom, typické príjazdové cestičky z mozaiky so šachovnicovým vzorom. Jeseň Londýnu neskutočne pristane a stromy už majú oranžové a žlté ombré, ako poznamenáva Helča. Fotiť by sa dalo na každom kroku a aj často zastavujeme. 

Napokon vchádzame bočnou bránou do Dulwich Parku, v ktorom ich beriem na moju obľúbenú drevenú lávku nad jazierkom a do skrytej oplotenej záhrady, kam chodievame kŕmiť veveričky. 

Sú také krotké, že ich ku mne hneď pribehne niekoľko a skúmajú, či mám orechy alebo gaštany. “Ty jseš fakt jako ta Disney princezna,” smeje sa David, ktorý už dlho sleduje môj blog (prirovnanie k Disney princeznej som už použila). Krčím plecami, lebo na to ťažko niečo namietať. Som rada, že sa im môj pomalý, zelený Londýn tak páči, hoci už začíname byť hladní a unavení. 

Cez park a náhodné krásne ulice sa vraciame smerom k autobusovej zastávke, z ktorej pokračujeme do Crystal Palace. 

Crystal Palace: Londýnske San Francisco

Crystal Palace nesie svoj názov podľa dnes už neexistujúceho skleneného paláca z viktoriánskej éry. Postavili ho v roku 1851 v Hyde Parku, aby v ňom mohli usporiadať veľkolepú svetovú výstavu (Great Exhibition). Po skončení výstavy palác presunuli na súčasné miesto, ale v roku 1936 zhorel a dnes sa po ňom zachovali len nepatrné stopy - napríklad sfingy a či vyvýšené terasy - a maličké múzeum. 

Autobusom sa vezieme do rušnej časti, ktorú miestni prezývajú “The Triangle”. Je to doslova trojuholník ulíc, na ktorých sídlia samé zaujímavé podniky, obchodíky a reštaurácie. Dávame si neskorý obed v halloweensky vyzdobenom pube Sparrowhawk. Keby sme mali viac energie, určite by sme sa nekonečne dlho túlali kopcovitými ulicami v okolí, ktoré (hlavne v slnečnom počasí) pripomínajú San Francisco. Ale šetríme sily, kocháme sa krásnym výhľadom na mrakodrapy v diaľke a keďže je nedeľa, beriem Helču a Davida na svoj obľúbený blší trh na Haynes Lane a do gýčovito farebného pop-up obchodu s vintage módou Free the Gallery. 

Kým si Helča a David skúšajú pár krásnych kúskov, dávam sa do reči s milou pani s nádhernom smaragdovo zelenom kabáte a červených šatách, ktorá sa nahlas chichoce, že vyzerá ako chodiace Vianoce. Kabát má zo sekáča a dúfam, že raz niekde presne taký objavím aj ja! 

Po anglických blšákoch a sekáčoch chodím fakt rada a vždy s jasným poslaním, momentálne napríklad zháňam starožitnú čajovú konvičku, ktorá by pasovala k viktoriánskym prasknutým šálkam, čo mám doma. 

Kupujeme chlieb v pekárni Blackbird Bakery (jednu pobočku máme aj v našom susedstve a tak viem, že pečú výborný kváskový chlieb) a okolo neviem koľkých starožitníctiev sa vraciame ku Crystal Palace parku. Je velikánsky a dnes už nemáme čas na jeho návštevu, tak možno nabudúce. S Romčíkom ho máme prechodený krížom-krážom: je v ňom napríklad bludisko (The Maze), koncertné pódium, športové centrum s niekoľkými štadiónmi, jazierko so sochami dinosaurov (ktoré mimochodom tiež pochádzajú z viktoriánskej doby)... skrátka je to príjemné miesto, kde je vždy čo robiť. 

Poslednú zaujímavosť ukazujem Helči a Davidovi len v mobile, pretože zatiaľ nie je verejne prístupná. Je to podchod prekrásnej viktoriánskej vlakovej stanice, ktorý sa zachoval v podzemí (stanica fungovala v dobe, kedy ešte existoval Crystal Palace a ľudia ho navštevovali ako dobovú raritu). Mala som to šťastie podchod vidieť v rámci londýnskeho festivalu architektúry ako jedna z mála, než dokončia rozsiahlu rekonštrukciu a po vyše sto rokoch ho otvoria pre verejnosť. Skryté tajomstvá, ktoré sú pre väčšinu ľudí neviditeľné, sú moja špecialita a Londýn je na ne nevyčerpateľne bohatý. 

S touto myšlienkou ukončujem dnešný “deň podľa Ellie” a dúfam, že si Helča a David odvezú na Londýn krásne spomienky.