Nová poviedka Zrkadlenie (ukážka)

Hľadať spriaznené duše nikdy nepatrilo medzi moje silné stránky. Napriek tomu sa mi ale párkrát v živote stalo, že som sa dala do reči s ľuďmi, ktorým som z nejakého dôvodu nedokázala odolať. Lákalo ma stať sa svedkyňou ich príbehu a dokonca ich možno pustiť za tú vysokú hradbu, ktorú som okolo seba dlho stavala. Nechať sa nimi očarovať. 

Presne tak som to mala s pani Richmondovou. Bola to staručká majiteľka antikvariátu v Hampsteade, kam som po škole chodievala hľadať zabudnuté knihy o dejinách čarodejníctva, novodobom pohanstve, minulých životoch či iných témach, ktoré ma práve fascinovali. 

Pamätám si ju zahalenú v chuchvalci tabakového dymu, z ktorého sa mi robilo zle, ale ani to ma od častých návštev antikvariátu neodradilo. Pani Richmondová nikdy nepustila z ruky fajku, akú by ste si predstavili v rukách viktoriánskeho gentlemana. Ani keď mi za pokladňou balila knihy do papierového vrecka, ktoré potom celú cestu domov smrdelo ako Tolkienova brašna.

“Neškodí to vašim knihám? Tabakový dym?” odvážila som sa raz opýtať, kým pani Richmondová vzadu naskladňovala vzácne vyzerajúcu kolekciu kníh. S rozvážnosťou kňaza najprv položila zväzok naspäť do krabice a potom ma prepichla oceľovosivými očami. Nebol v nich hnev, ale poznanie. 

“Moja milá, tieto knihy už niečo zažili. Veci, o ktorých by sa mne a tebe mohlo len snívať,” prehodila s láskavosťou, ktorá nebola určená mne. “Trocha môjho hriešneho potešenia im rozhodne neuškodí.” 

 Páčila sa mi predstava, že knihy majú svoj vlastný život, že to nie sú len neživé predmety, ktoré po prečítaní odložíte do police a stanú sa bezvýznamným zátiším. To bola prvá tenučká nitka, ktorá ma s pani Richmondovou v mojich predstavách spojila.

Kiež by som si už vtedy všimla, že je niečo inak. Napríklad to zrkadlo prekryté hrubou brokátovou látkou, z ktorého vykúkal len pozlatený rám. 

Alebo skutočnosť, že pani Richmondová nikdy nechodila von.

***

Po strednej škole ma osud (alebo moje vlastné rozhodnutie) zavial na univerzitu na opačnom konci Londýna. 

Antikvariát, pani Richmondová a všetky jej knihy sa v mojej mysli zvinuli do malého klbka, ktoré sa nenápadne odkotúľalo preč. Postupne sa odkotúľali aj ďalšie klbká, ktoré tvorili moju dospievajúcu osobnosť: úvahy o čarodejníctve a reinkarnácii vystriedali nekonečné skriptá a večery v knižnici, počas ktorých som sa v malom krúžku spolužiakov snažila lúštiť latinskú kurzívu. 

Vysnené štúdium histórie ma pohltilo natoľko, že som domov jazdila čoraz menej. Podobne ako moji spolužiaci, z ktorých sa postupne stali kolegovia a vytvorili sme si vlastný svet. Akademický. Bezpečný. Taký, v ktorom sa pri vzácnych knihách rozhodne nesmelo fajčiť. 

Sporadické víkendové návštevy doma vždy roztočili kolotoč rodinných návštev a ak som sa aj ocitla v blízkosti antikvariátu, bolo mi trápne len tak tam po rokoch vtrhnúť a… čo? 

Spýtať sa pani Richmondovej, ako sa má a čo si myslí o počasí? 

Moje introvertné ja si našlo chabú výhovorku a zvíťazilo. Klbko ostalo dlho zmotané. 

***

Keď som po rokoch písala svoju dizertačnú prácu a nemohla som zohnať jeden dôležitý prameň, napadlo mi zastaviť sa aj v “našom” antikvariáte. Predsa len - pani Richmondová sa vždy špecializovala na vzácne knihy. Chodievali za ňou historici, spisovatelia, profesori aj zberatelia. Muži vo vlnených kabátoch s vreckami naruby aj ženy s atramentovými prstami. Môj typ ľudí. 

Zaujímavé, ako sa vám dokáže odcudziť mesto, ktoré kedysi bolo súčasťou vášho najužšieho sveta. Každodenných rituálov ako jazda školským autobusom alebo rande v knižnici. Polovicu podnikov nahradili iné. Ale niektoré veci by som si vybavila, aj keby ste ma zobudili o polnoci. 

Neskorá jeseň sa mi už nepríjemne zahryzávala pod kabát, keď som sa popamäti blížila k rohovému výkladu, v ktorom sa tlačili zikkuraty kníh. Kedysi bol tyrkysovo zelený, ale farba sa rokmi olúpala a odhalila tmavosivé miesta pripomínajúce slabiny chorého a unaveného tvora. Dvere antikvariátu sa v tej presklenej knižnej mozaike úplne strácali.  

Veľmi som nepremýšľala a vzala som dvere za kľučku. Celé moje podvedomie čakalo cinknutie zvončeka, ktorý sa vždy hompáľal nad dverami a oznamoval príchod zákazníka. 

Dvere sa ani len nepohli. Až potom som si ho všimla. Útržok papiera zastrčený za jednou z okenných tabuliek, posypaný úhľadným staromódnym písmom.

A nápis: “Naveky zatvorené.”