Príbeh písaný Londýnom

O večernej omši v St Paul's Cathedral, škótskych básnikoch a pravom anglickom pube.  

„Stretnime sa na Waterloo, vezmem ťa na pláž!” píšeme si s Bárou na Messengeri.

Teším sa na spoločnú prechádzku, pretože Bára je jedna z tých pár kamarátok, s ktorými sa môžem vidieť po dlhých mesiacoch a viem, že nadviažeme presne tam, kde sme skončili. A že z toho bude dobrý príbeh. Už včera sme spolu boli v divadle na Moulin Rouge, dnes večer však nemáme žiaden konkrétny program.

Nech ho Londýn vymyslí za nás!

Začíname na mestskej pláži na brehu Temže, ktorá je úplne ponorená do tmy. Piesok pod nohami je taký tvrdý, že sa doň takmer nezabárame a sme tu úplne samé, schované pred hlukom veľkomesta. Predsa len - je koniec januára a dosť chladno, kto príčetný by šiel teraz na pláž?

Je odliv a hladina rieky je veľmi nízko. Báru zaujíma, či sa v Temži dá aj kúpať a ja sa smejem, že by som do nej nestrčila ani malíček. Sú v nej vraj úhory! V diaľke vidíme podsvietenú kupolu katedrály Sv. Pavla a Bára zmieni, že sa veľmi chcela pozrieť do Westminster Abbey, ale odradilo ju vysoké vstupné.

„Mala by si tam ísť na omšu, tie sú zadarmo! Síce vtedy nesmieš fotiť, ale môže to byť čarovný zážitok. A platí to aj pre St Paul’s Cathedral.”

Bára sa zamyslí a pozrie na hodinky. Potom sa spriahanecky pozrieme na seba. Omše predsa bývajú aj večer. Spontánne sa vydávame smerom ku impozantnej Tate Modern a po Millennium Bridge cez rieku ku katedrále. Ochrankári pri vchode nám rýchlo s miniatúrnou baterkou prehliadnu batohy a bez slova nás púšťajú dnu. Stíhame posledných desať minút večernej omše - evensong.

Keď sa v obrovitánskej katedrále (ktorá je gigantická aj na moderné pomery) rozoznie organ a pridá sa chlapčenský chór, celá kupola vibruje a moje telo tiež. Je to neskutočný zážitok. Sedíme na stoličkách vzadu a všímame si, že je tu veľmi málo veriacich. Priestor okolo nás sa pozvoľna vypĺňa voňavým kadidlom.

V St. Paul’s som už bola (ako turistka), ale byť tu v noci a počas omše je úplne iný zážitok. Pár minút na to nás už zase objíma studený nočný vzduch. Katedrála nás vyprevádza mohutným dunením zvonov, ktoré v nás opäť rozvibruje čosi hlboké.

Premýšľame, čo ďalej. Vydávame sa po Fleet Street, Bára chce vidieť miesto, kde kedysi stálo holičstvo vražedného Sweeneyho Todda. Viem zhruba, kde to je (teda dnes už len nenápadná modrá ceduľa). Na mnohých miestach len tak bez plánu zastavujeme a ja Báre nadšene ukazujem všetky tie detaily, ktoré na Londýne milujem.

Zastrčené bočné uličky, v ktorých kedysi sídlili vydavatelia novín a tlačiari. Rozprávkovo krásnu budovu kráľovského súdu, kam sa dá cez pracovné dni zadarmo vojsť. Krivoľaký dom s výraznými tudorovskými trámami, ktorý prežil požiar Londýna. Kostol križiakov a templárov, ktorý nám viac pripomína pevnosť než chrám.

V jednom z priechodov, ktorými sa túlame, stretávame pána v škótskom kilte a saku. Vyzerá to, že sa chystá na nejakú slávnosť - Škóti nosia kilty miesto oblekov a to aj mimo Škótsko. Na opasku sa mu hompáľa kožená kapsa sporran a stavím sa, že má v podkolienke zastrčenú tradičnú dýku. Rozhodneme sa vyskúmať, o čo ide, ale pán sa s niekým rozpráva, tak s Bárou iba nenápadne prekĺzneme do priechodu.

Počujeme… škótske gajdy?

Ideme za zvukom, ktorý niekto miluje a inému zas príde neskutočne otravný. Zvuk gájd sa medzi budovami poriadne rozlieha a keď prídeme bližšie, vidíme, že na gajdy nehraje Škót ale Škótka. Oblečená v kilte a podľa zvuku s poriadne silnými pľúcami! Podvedome rozoznávam melódiu, ktorú hraje: Scotland the Brave. Posadíme sa na obrubník a chvíľu len tak počúvame.

„Hele a neděje se dnes něco skotskýho? Tohle na svatbu nevypadá,” konštatuje Bára.

Cez okná pozorujeme slávnostne prestreté stoly a skupinky formálne oblečených ľudí, ale skutočne medzi nimi chýba nevesta. Vyzerá to na uzavretú spoločnosť v reštaurácii. Napokon si všímame kriedou popísanú ceduľu, ktorá všetko vysvetľuje: dnes je Burns Night, sviatok legendárneho škótskeho poeta Roberta Burnsa, na ktorého počesť sa 25. januára prednášajú prípitky a recitujú jeho básne.

Neviem, či to Bára vníma podobne, ale ja sa cítim ako pani detektívka. A keďže mám vymrznutý zadok, je čas zakončiť večer: samozrejme vo vyhriatom pube! Odolávame pokušeniu primotať sa na burnsovský škótsky recitál (som šťastne vydatá, nepotrebujem pokušenie v podobe toho neodolateľného prízvuku) a vediem Báru do Ye Old Cheshire Cheese.

Je to tradičný, temný a labyrint pripomínajúci pub, ktorý bol postavený tesne po požiari Londýna a odvtedy zažil vládu 16 anglických kráľov a kráľovien. Keďže sú na to patrične pyšní, majú ich zoznam aj s rokmi vyvesený na fasáde. Meno Charlesa III. je provizórne pribité úplne dole a ceduľka na rozdiel od zažltnutej pôvodnej doslova svieti novotou.

Kedysi sem chodil aj iný Charles - Dickens - ktorý bol miestnym štamgastom, čím sa ale snaží pochváliť viacero londýnskych pubov. Bára poznamená, že je to pravdepodobne všetko pravda: spisovateľ v tej dobe mohol kľudne vymetať všetky puby.

Vchádzame do pubu a víta nás plápolajúci kozub a nápis „Gentlemen only in this bar”. Nie sme si isté, či to platí aj dnes, keďže v danej časti sedia aj ženy a veľmi negentlemansky do seba klopia jednu pintu za druhou.

Chvíľu čakáme na stôl a komentujeme obraz Benjamina Franklina, ktorý všetkých so zdvihnutým obočím odsudzuje z pozláteného rámu. Premýšľame, akú má Benjamin spojitosť s londýnskym pubom na Fleet Street (neskôr zisťujeme, že to nie je Benjamin Franklina, ale Dr. Samuel Johnson, britský spisovateľ, esejista a moralista, čo teda dáva oveľa väčší zmysel).

Dávam si cider (poznámka: britský cider je dosť silný a už po dvoch pintách máte problém vyjsť po schodoch) a ako správny gentleman do seba ládujem black pudding s pečenou klobáskou a zemiakovou kašou.

Zadymený priestor okolo nás vonia od ohňa ako údiareň a zadýchané okná okolo nás majú samé bradavky, na čom sa s Bárou chvíľu smejeme. Táto anglická kuriozitka sa nazýva „bullseye” a ide o lacnejšie, menej kvalitné sklo, ktoré vzniklo odlomením od sklárskej tyče. Často ho vidieť na historických oknách a niekedy ho aj napodobujú, aby dodali stavbe historický ráz.

Než moje spomienky splynú s monotónnou cestou vlakom domov, premýšľam o tom, že som práve za jeden jediný večer v milej spoločnosti zažila presne taký Londýn, aký milujem. Nepredvídateľný. Čarovný.

Zaseknutý kdesi medzi minulosťou a prítomnosťou v dokonalej harmónii. Cheers!