Pár slov, ktoré som si pripravila na krst knihy a ktoré podľa mňa stojí za to zdieľať aj s vami...
"Prichádzam s rozprávkou,
ktosi ju našiel pod malou azalkou.
Tá rozprávka začína: Bol jeden kaštieľ...
Bol jeden kaštieľ na konci sveta.
Dnes už vám nepoviem, kde presne stál."
Vyrastala som kúsok od tohto kaštieľa. Som dieťa sídliska, síce len nášho malého smižianskeho, ale predsa len sídliska. Zažila som tu pády do žihľavy, korčuľovanie po zamrznutom Brúsniku, výmenný obchod s céčkami, hru na Krvavé koleno. A popri tom všetkom, čo som prežívala ako malé dievča, som celú tú dobu snívala.
Že jedného dňa budem cestovať po celom svete a dokážem veľké veci. Že budem ako moje hrdinky z knižiek, ktoré som mala rozčítané v každej izbe. Jana Eyrová, Lizzie Bennetová, Hermiona Grangerová. Robili mi spoločnosť a dodali odvahu písať prvé príbehy. Neskôr sa k nim pridali ozajstné hrdinky: učiteľky, ktoré ma hlásili na súťaže a podporovali moje prvé literárne pokusy, mamka, ktorá ma naučila milovať knihy a ktorá mi vždy vravela, že to raz dokážem, mladšia sestra, ktorá ma vždy na sídlisku bránila, keď sa mi niekto posmieval, že som bifľoška.
Vždy pri mne stál aj oddaný fanúšik ocko a časom sa pridal môj muž Romčík, najlepší kamarát, s ktorým si viem predstaviť ísť aj na koniec sveta. Vždy vie, ako ma rozosmiať a rozptýliť strach z prázdnej, nepopísanej strany. Je to hlavný hrdina mnohých príbehov. A napokon aj náš malý synček, ktorého fantázia ma každý deň dokáže prekvapiť.
Moja vysnívaná rozprávka sa vďaka veľkému šťastiu splnila, hoci to zďaleka nie je rozprávka a verte mi, že život v Londýne nie je len ideálny alebo vzrušujúci ako by ste čakali. Práve o tom som začala pred vyše piatimi rokmi písať svoj blog, Dievča v Londýne.
Chcela som zachytit všetky tie veci, ktoré sa nám tam stali. Stretnutia so zvláštnymi ľuďmi, našu každodennosť, humorné prešľapy, ktorých sme sa ako cudzinci dopustili, zaujímavé miesta, kam som náhodou zablúdila, keď som Romčíka ťahala za každou storočnou poštovou schránkou či stratenou zrúcaninou.
Milujem archeológiu a históriu a aj preto si občas všímam veci, ktoré sú pre ostatných neviditeľné. A možno práve vďaka tomu mi ľudia začali písať, že moje príbehy ich inšpirujú a ja som vedela, že TO je ono. V článkoch som ich brala na svoje prechádzky, ukazovala iný Londýn než ten z pohľadníc a Anglicko sa mi dostávalo čoraz viac a viac pod kožu. A z toho všetkého - inšpirovaná Londýnom, ale hlavne s krásnou podporou mojich čitateľov - sa pomaličky zrodila knižka Dievča v Londýne.
Na svojej ceste som natrafila na úžasných ľudí, bez ktorých by knižka nevznikla a ktorí jej venovali svoj talent a energiu.
Boli mnohí, ale spomenúť chcem hlavne moju korektorku a redaktorku Liu Paugsch, jej manžela Lorka, reportérku Mirku Vaníkovú, ktorá mi vždy dobre radila a urobila so mnou prvý rozhovor, vydavateľa Martina Tomana (a jeho manželku Lucku) z vydavateľstva Backstage Books, u ktorých doma sme knižku na zemi balili a posielali prvým čitateľom, či šikovného grafika Martina Stehlíka. Vďaka nim sa rukopis zo šuplíka premenil na knihu, ku ktorej si dnes môžete privoňať.
Hoci som navštívila veľa miest, nemyslím si, že sa inde žije lepšie ako tu u nás, alebo že sme “na konci sveta”. Londýn alebo Smižany, všade sa žije zle alebo dobre podľa toho, kam patrí vaše srdce. To moje sa našlo v Anglicku a jeho tlkot môžete cítiť na každej strane knižky…
Keď sa človek presťahuje do cudziny, môže sa zdať, že všetko doma zahodil za hlavu, ale nie je to pravda. Naopak - spomienky na domov si v sebe nesiete ako pevný bod. Pre mňa sú tým bodom ľudia, ktorí ma podporovali v písaní už od doby, kedy som počúvala Mandarínku Darinku. A som neskutočne šťastná, že mnoho z nich tu dnes stojí so mnou.
Viete… na každom sídlisku podľa mňa žije dievča (alebo chlapec) presne ako som bola ja. Taký malý kaštieľ uprostred panelákov, ktorý teraz úplne nezapadá, ale jedného dňa možno niečo dokáže. Človek s fantáziou, ktorú mu nikto nevezme. Som vďačná, že môžem nahlas povedať, ako veľmi som hrdá na to, odkiaľ som a čo všetko ste mi vy, ktorí tu ste teraz so mnou, za tie roky dali.
Patrí vám za to veľké ĎAKUJEM.
PS: Moja rodinka ma prekvapila nečakaným a úžasným darom - zohnali pre mňa starý písací stroj! Ešte stále tomu neverím!
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)