Blog, Strana 5

Tí, čo ma sledujete dlhšie, už viete, že som nepokojná duša so srdcom na dlani, ktorej najväčší dar je písať všelijaké príbehy o tom, čo sa jej v živote deje (napríklad teraz sa mi deje Londýn). A pre tých, ktorí ste Dievča objavili len nedávno… tu je 15 náhodných faktov o mne:

- Odmalička som chcela byť spisovateľka a svoje prvé príbehy som písala na starožitnom písacom stroji od babky, ktorý bohužiaľ asi skončil v kovošrote.

- Keď ma niečo chytí, dokážem tým byť riadne posadnutá: mala som obdobie, kedy som fanaticky zbožňovala Írsko (dnes je to viac Škótsko), vyznávala novodobé čarodejníctvo Wiccu, nosila zásadne iba čiernu či študovala absolútne všetko spojené so životom cisárovnej Alžbety.

- Vyštudovala som blízkovýchodnú archeológiu a počas štúdia som jazdila na vykopávky do Sýrie či do Turecka. Bola som na doktoráte, keď som si našla prvú brigádu ako copywriterka. Napokon som sa rozhodla, že mi copywriting dáva viac voľnosti (nielen finančnej) než akademická dráha. Archeológia je moja veľká láska.

- Keď počujem škótsky alebo írsky prízvuk, je mi straaaaaaaašne dobre. Občas sa pristihnem, že podvedome napodobňujem írsky prízvuk, keď hovorím po anglicky. Ako Saoirse Ronan.

- Máme jazvečíka Fergusa, ktorý je strašne tvrdohlavý, uštekaný a smiešny. Milujem ho a beriem ho ako člena nášho šedivého klanu.

- Ako malá som si poranila nerv v prostredníku na pravej ruke a stratila som schopnosť ho ohnúť. Podľa toho dodnes rozlišujem, ktorá moja ruka je pravá.

- V Londýne mám najradšej park St Dunstan in the East, ktorý vznikol v ruinách zničeného kostolíka. Je to tiché a krásne miestečko učupené prakticky v tieni mrakodrapov. Milujem, ako dýcha históriou.

- Keby som nežila v Anglicku, moja druhá voľba by bola Kanada.

- Moje vysnívané krajiny, kam by som sa chcela pozrieť, sú Madeira a India. Rada by som sa tiež na dlhšie vrátila do Japonska, z ktorého som videla len Tokyo.

- V Londýne bývame v prenajatej chalúpke, ktorá je vyše 150 rokov stará a bola postavená počas viktoriánskej éry. Je útulná, plná charakteru a občas nám tu všetko padá na hlavu, ale mám ju rada (hoci náš obstarožný bojler vydáva zvuky ako Titanic po narazení do ľadovca a začala som ho preto prezývať Vorvaň). Chalúpku zdieľame ešte s jedným pánom, ktorý býva v druhej, samostatnej polovici, a najnovšie s myškou, ktorá sa nám v noci zakráda po kuchyni.

- Veľmi rada spievam a chodím na karaoke, ale iba v spoločnosti priateľov. Nemám spevácke ambície a karaoke bol pre mňa zo začiatku spôsob, ako sa donútiť vyliezť z komfortnej zóny. Navonok tak nepôsobím, lebo mám plno skúseností s rozprávaním na verejnosti (chvíľu som napríklad prednášala na Filozofickej fakulte či vystupovala vo vedeckom stand-up projekte Science Slam), ale stáť s mikrofónom na pódiu je pre mňa v skutočnosti vrchol úzkosti, keďže bojujem s pokriveným sebahodnotením.

- Knihu Dievča v Londýne som chodila písať do kaviarní počas materskej (vždy, keď som mala možnosť, že mi malého niekto strážil alebo s ním bol manžel). Väčšinu kapitol som však mala vymyslenú už dávno predtým - vyplynuli z môjho blogu, ktorý som začala písať, keď sme prvýkrát žili v Londýne. Práca na rukopise bola akoby ste vypustili fontánu: všetko akoby zrazu chcelo na papier!

- Dievča v Londýne nie je moja prvá kniha. Na strednej škole som spolupracovala so spisovateľom a historikom Milošom Jesenským a dodala som mu texty o histórii čarodejníckych procesov na Slovensku do knihy Čarodejnice, alchymisti a hľadači pokladov na Slovensku.

- Som vydatá za Čecha a už od vysokej školy som bývala prevažne v Brne, čiže moja slovenčina je chtiac-nechtiac “obohatená” o čechizmy. Dlho som tomu odolávala, ale dnes svoju domácnosť vnímam (aj vďaka nášmu synčekovi) ako zmiešanú česko-slovenskú a mám to na nej rada. V zahraničí sa rozdiely medzi našimi národmi dosť stierajú a sústredíme sa viac na to, čo máme spoločné.

- Moje obľúbené knihy sú Anglický pacient (Michael Ondaatje) a Brooklyn (Colm Tóibín). Môj obľúbený film je Far from the madding crowd (2015), hoci najčastejšie dookola pozerám Harryho Pottera. Always.

Mám kamarátku, ktorá pracuje ako sestrička na áre. Je veľa vecí, ktoré na nej obdivujem, ale asi najviac to, ako sa dokáže celé roky starať o mimoriadne ťažké prípady, ktoré nezriedka končia smutne, a napriek tomu si zachovať veľkú ľudskosť, ktorou Lúca prekypuje. 

Vždy má prehľad o všetkom, čo sa v našom živote deje, vždy ma vypočuje, nech sa deje čokoľvek a je to expertka na udalosti typu narodeniny či dokonca naše výročie svadby, na ktoré sme my sami s Romčíkom tento rok úplne zabudli. Sme kamarátky už dlho a Lúcu považujem za najsilnejšie srdce každej party. Srdce levice. 

Nedávno nás aj s manželom a dcérkou navštívila v Londýne a večer po uspávaní mi úplnou náhodou napadlo, že sa konečne opýtam na to, na čo som akosi nikdy nemala odvahu. 

Väčšinou sa zaujímam hlavne o jej historky z nemocničného prostredia, ale tentokrát to zo mňa vypadlo. Ten veľký slon, ktorý sa zrazu pred nami zhmotnil v miniatúrnej obývačke našej chalúpky: 

“Luci, ľudia vám tam často umierajú, že?” 

“No… jo, bohužel jo,” odvetí Lúca a pokrčí ramenami. Taký je život, hovoria mi jej oči, ktoré, ako mi práve došlo, vidia smrť zblízka a tak často, ako si to my ostatní nevieme predstaviť. 

“A-aké to je?” 

“Většinou smutné. Někdy nečekané, ale jindy zas jako osvobození. Nebo jak to myslíš?” 

“Ja vlastne neviem… len mi to tak napadlo. Je napríklad nejaký zvyk, ktorý vy ako personál dodržiavate?” (Prehĺtam hrču v krku. Neviem, kde sa tam vzala.) “Keď niekto umrie?” 

Lúca sa zháči a potom prikývne: “No vlastně ano. Vždy čekáme dvě hodiny, kdysi to asi byla taková pojistka, teď už spíše jen zvyk… než někomu zavoláme. A ještě otevíráme okno.” 

“Okno?” 

“Jo, otevíráme okno v pokoji, někdy už když vidíme, že se smrt opravdu blíží. Aby duše mohla vyletět svobodně ven.” 

“To je pekné, že to robíte.” Vydýchnem. 

Lúca sa zamrví na gauči a vyzerá unavene. Možno je to dlhým dňom, ktorý máme s dvomi malými deťmi za sebou, možno sa na nej však predsa len podpísala nechcená rola občasnej sprievodkyne duší na druhý svet. 

Bavíme sa asi o niečom inom, v pozadí hraje seriál, ale ešte mi to nedá.

“Luci? Spomínala si mi, že sa ťa niekto nedávno pýtal, či pacientov vážne beriete len ako kus mäsa.”

Zaháňam svoje vlastné potlačené predstavy všetkých tých zamračených sestier, ktorým stres a únava vyhnali všetku ľudskosť z tváre. Lebo aj to je realita - Lúca o tom vie svoje a o práci v nemocničnom prostredí si určite nerobí ilúzie. 

“I to se někdy děje. Jsme jen lidi…”

Chytám ju za rameno a skáčem jej do reči: “Podľa mňa neberiete. Nie v hĺbke duše. To by to okno ostalo zatvorené.” 

Som rada za jej úsmev. Obe náhodne zablúdime pohľadom k oknu a potom už naozaj meníme tému. 

O Anne Boleynovej sa toho napísalo veľa. Kráľovná, milenka, čarodejnica, intrigánka, smilníčka, inteligentná žena, vinná alebo nevinná? Jej osobnosť ma vždy priťahovala práve tým, koľko toho o skutočnej Anne nevieme… jej príbeh totiž vždy rozprávali len tí druhí. 

 

 

 

Hever Castle je vzdialený necelú hoďku autom od Londýna. Vstupné síce stojí skoro 20 libier na osobu, ale podľa mňa to stálo za to a určite to nebola moja posledná návšteva. Anne ma sem určite ešte priláka.

 

 

 

Mám zablatené nohy až po kolená a to sme ešte len prišli. Vyhýbam sa najhorším mlákam a opatrne, aby som si nezašpinila aj zadok, si kľakám k brázde s tekvicami. Ich oranžové hlavy sa tiahnu do diaľky ako armáda pomarančov a končia až v mazanici oceľovej oblohy, z ktorej už spadli prvé kvapky. 

Myslela som, že sa tu Drobčekovi bude páčiť, ale z halloweenskej atmosféry a blikajúcich kolotočov je trochu vydesený. Nepáčia sa mu ani slamení strašiaci alias zamestnanci v kostýmoch, ktorí sa roztrúsili pomedzi tekvice a odchytávajú si ľudí na fotku. 

Potom ťa vezmeme na vláčiky, sľubuje mu Romčík a ja viem, že musím rýchlo stihnúť všetko, čo som chcela. Objednávame si šesť miniatúrnych donutov v krabičke, ktoré pokvapkám slaným karamelom a Romčík sa vytasí voňavým Pumpkin Spice Laté zo stánku. Vidí môj previnilý výraz a tvári sa povzbudivo, akoby strakatá pena so škoricovo-zázvorovou príchuťou bola liek na všetko. A svojím spôsobom aj je. Veď sa nič také zlé nestalo. 

V aute mal Drobček hysterák, pretože mu býva zle a nechce do sedačky. Za pár dní dovolenky sa nám to stalo toľkokrát, že som to už nezvládla a ešte stále mi je do plaču. Pochmúrne počasie a tancujúci strašiaci v poli (podľa nás si vypili, inak si nevieme ich prehnane veselé krepčenie vysvetliť) sú skvelou alegóriou na tento deň. S malým dieťaťom bývajú aj také a za tie skoro dva roky som oveľa odolnejšia než na začiatku, ale kratšie, temnejšie dni si na mne vyberajú svoju daň a všetko mi príde náročnejšie. 

Slaný karamel pomáha. Olizujem si prsty a vraciam sa k tekviciam. Premýšľali sme, že si na parkovisku vezmeme fúrik ako všetci ostatní a nejaké si nazbierame domov. Lenže naše auto je až po strechu napchaté vecami - kočiarom, oblečením do každého počasia a apokalyptickou zásobou chrumiek - takže pochybujem, že by sa tam vošla gigantická tekvica. Zoženieme ju až v Londýne, vydlabávanie bude Drobčeka baviť. 

Tak si tie nekonečné tekvice aspoň fotím, premýšľam nad jeseňou a prečo má na mňa taký rozporuplný vplyv. Milujem ju a nenávidím zároveň. Z myšlienok ma vytrhne strašiak v staromódnom tvídovom obleku a s umelohmotnou tekvicou na hlave. Praje nám “Happy Harvest” a to mi príde krásne anglické. Som rada, že nepovedal “Halloween” (veď ten je ešte ďaleko a je to skôr americká záležitosť). 

Zajtra začína október, to znamená pol roka, čo sme sa prisťahovali. Prvotné muzikálové nadšenie z návratu do Londýna nutne opadlo a ja som zrazu otvočila oči do úplne inej reality než akú som si vysnívala. Som rozčarovaná, nahnevaná, unavená, chýba mi Brno, chýbajú mi kamaráti, rodina, dokonca aj hlúpe smižianske paneláky, ktoré sú na jeseň celé fľakaté od dažďa ako roztopené sivé nanuky. Všade vidím len bordel, hluk a všetko smrdí ako líščie šťanky. Akoby som otočila dvojrozmernú pohľadnicu a odkryl sa mi úplne iný obrázok toho istého sveta. 

Z vlastnej skúsenosti viem, že je to len fáza. Nie je to moje prvé sťahovanie do zahraničia a tento pocit na vlastnej koži poznám. Rozčarovanie či kultúrny šok si zažil každý emigrant a je to normálna súčasť kolobehu nášho prelietavého života. Bez nej nie je možné posunúť sa ďalej. Ilúzie sa musia rozbiť, pretože nie sú skutočné a nedá sa v nich žiť. Je to prirodzené, hoci náročné. Veľa ľudí to v tomto bode vzdá a vráti sa domov. Iní sa s tým vyrovnajú a poskladajú si v cudzine nový život, tentokrát však nielen z predstáv a snov. 

Už mi z toho asi preskakuje, lebo všade vidím znamenia, na ktoré normálne neverím. Lenže sa nedajú ignorovať. Kedykoľvek zapochybujem, poviem si v hlave niečo ako “Načo sme sem vlastne šli, nebola to chyba?”, stane sa niečo podivné. Pred pár dňami napríklad priamo predo mnou pristála sojka a pozerala na mňa. Sojka, ktorú si spájam s dedkom. Bol vášnivý hubár a z lesa nám nosil sojčie pierka, lebo podľa neho prinášali šťastie. Bolo nás plno, celý kŕdeľ vnučiek a vnukov a kto dostal sojčie pierko, cítil sa ako vyvolený. Rozplývajúce sa sojčie pierko mám vytetované na ruke ako spomienku na dedka, ktorý tu už nie je. 

Keď sme sa do Londýna s Drobčekom pred pol rokom prisťahovali, na jednej z prvých prechádzok sme videli sojku a s Romčíkom sme to pasovali na znamenie, že sme tu správne. Keď som pár mesiacov na to mala slabšiu chvíľu, našla som v parku priamo pod nohami sojčie pierko, ktoré mám schované. A teraz jedna priletela rovno ku mne. No nie je to čudné? 

Veľmi by som chcela veriť, že dedko na nás tam hore dáva pozor a posiela mi sojky ako smsky. Alebo len vidím to, čo vidieť chcem. To sa asi nikdy nedozviem. 

Cez pyramídu tekvíc zaostrujem na Drobčeka, ktorý vyzerá totálne šťastne, hoci pred hodinou by nám ho vzala sociálka, tak veľmi v aute kopal a kričal. Ešte nás čaká trojhodinová cesta naspäť do Londýna a dáme si zas nejakú dobu pauzu. Všetko berieme len takým tempom, aké zvláda malý. Nerobíme nič nasilu a za tých šesť mesiacov sme si v londýnskej Chalúpke vytvorili útulné hniezdo, kde sa cítime bezpečne. 

Oklepávam si blato z legín a pomaly, zhlboka sa nadychujem. Cítim upokojujúcu vôňu zeminy, ktorú si vždy spájam so skorými ránami na archeologických vykopávkach. Je to vôňa života, hoci tí neboráci, ktorých sme na slovanskom pohrebisku vykopali, by si dovolili nesúhlasiť. 

Strašiaci stále tancujú a ich tvídové saká sa teraz trblietajú pod perličkami neodbytného dažďa. Vraciame sa do auta. Zas o niečo silnejší.

Milujem objavovať jednotlivé časti Londýna a Greenwich patrí k mojim favoritom, pretože ma vždy niečím prekvapí. Zaslúžene sa pyšní titulom UNESCO World Heritage Site. Napriek tomu, že leží na brehu rieky a nie mora, má Greenwich prímorskú atmosféru. Možno je to bohatou históriou spojenou s kráľovským námorníctvom či plachetnicou Cutty Sark, ktorá akoby vypadla z Pirátov z Karibiku. Ale predbieham. Poďme sa spolu pozrieť na to, čo by ste v Greenwich nemali vynechať! 

Old Royal Naval College: Sixtínska kaplnka Británie 

Keď sem vojdete, hneď vám spadne sánka. Painted Hall v Old Royal Naval College je nádherným exemplárom barokového umenia a lovcov filmových lokalít poteší, že sa tu natáčal napríklad Bridgerton, The Crown (Koruna) či Sandman. Maľby na stropoch zaberajú úctyhodných 3716 metrov štvorcových a dokončiť ich trvalo 19 rokov! 

Kráľovské observatórium: Nultý poludník a bože, ten výhľad! 

Výraz Greenwich Mean Time (GMT) asi pozná väčšina z vás. Práve v Greenwich sa nachádza observatórium a nultý poludník, od ktorého sú odvodené časové pásma na celom svete. Okrem toho, že observatórium sídli v krásnej historickej budove, je od neho neskutočný výhľad ponad Old Royal Naval College na mrakodrapy v Canary Wharf. Stačí sa posadiť na deku či na trávu (a nezabudnúť si gin tonic!)

Greenwich Foot Tunnel: Tunel pod Temžou, kde straší

Greenwich Foot Tunnel pod riekou Temžou bol postavený pred viac než 100 rokmi a dodnes sa používa. Pri jeho hĺbení zahynulo niekoľko ľudí a vraví sa, že tu v noci strašia 👻 duchovia viktoriánskych milencov, ktorí sa utopili v rieke. Skrátka miesto, z ktorého má človek zimomriavky, ale zároveň ho nemôže nenavštíviť! Strach sa však rýchlo rozplynie, keďže v tuneli budete zriedka sami. 

Plachetnica Cutty Sark: Vznešená kráľovná oceánov

Ikonická silueta plachetnice Cutty Sark je skrátka neprehliadnuteľná. Loď je najstaršia svojho druhu na svete (má 150 rokov) a kedysi slúžila ako britská obchodná loď: dovážala napríklad čaj z Číny. Za svoju “kariéru” preplávala ekvivalent dvoch a pol ciest na Mesiac a nazad. Zatiaľ som nemala príležitosť pozrieť sa na palubu, ale mám to v pláne! 

Greenwich Vintage Market: Hrabáreň pre fajnšmekrov 

Kto číta môj blog, tak už určite vie, že milujem londýnske blšie trhy. Ten v Greenwich nikdy nevynechám a mám odtiaľ pár krásnych kúskov: napríklad starožitné brošne. Nevynechajte ani vedľajší Greenwich Market, býva tam síce veľká tlačenica, ale je to krytá tržnica s úžasnou atmosférou a vecičkami, na ktorých môžete minimálne oči nechať. 

Zaujímavé a fotogenické zákutia: 

• Herb Garden (Greenwich Park)
• Royal Place a Royal Hill
• St Alfege Passage
• Point Hill

Keď vám v Greenwich prší: 

• National Maritime Museum - múzeum námorníctva (zadarmo) 
• Fan Museum - netradičné múzeum vejárov
• Queen's House - architektonický skvost + galéria (nachádza sa tu napríklad slávny portrét kráľovnej Alžbety I., The Armada Portrait) 

Na ktoré miesto Londýna sa spolu vydáme nabudúce? Dajte mi vedieť v správe na Instagrame! 

Keď som sa mala prvýkrát sťahovať do Londýna, s pár najbližšími priateľmi sme sa stretli v brnenskom bare na rozlúčkovom drinku. Zhruba v tej dobe som mala aj narodeniny, takže si pre mňa pripravili rôzne prekvapenia a darčeky. Potešil ma každý, ale pri pohľade na obsah jednej jedinkej obálky od mojich kamarátov Lucky a Davida som sa fyzicky roztriasla nadšením.

Darovali mi totiž prehliadku filmových štúdií Warner Bros, v ktorých sa natáčal Harry Potter. Vybrali sme sa tam na konci augusta a poviem vám, že takéto motýliky v bruchu som nemala hádam od svojej prvej pusy na základke! Patrím samozrejme ku potterovskej generácii detí, ktoré s knižkami vyrastali (prvú knižku som čítala v rovnakom veku, v akom bol Harry) a milujem aj filmy, takže som vedela, že to pre mňa bude životný zážitok.

Chvíľu som zvažovala, že si na túto príležitosť kúpim vlastný habit a čarovný prútik, aby to bolo špeciálnejšie, ale napokon som sa rozhodla ísť ako obyčajný mukel (česky = mudla). Myslím, že Romčík bol za toto rozhodnutie vďačný, aj keď odo mňa už ho nič neprekvapí. 

Štúdiá sa nenachádzajú priamo v Londýne, ale v mestečku Watford zhruba 20 míľ na severozápad. Dostanete sa sem vlakom do stanice Watford Junction a odtiaľ kyvadlovými autobusmi. Na počudovanie sa nejedná o rytierske autobusy, ten filmový ale v štúdiách skutočne parkuje. Už príchod do štúdií bol epický, keďže nám nad hlavami visel ohromitánsky a veľmi realistický drak pripravený zaútočiť na tých, ktorí si nebodaj zabudli vstupenku doma.

Popísať všetko, čo sme v štúdiách videli, je nemožné, pretože som odchádzala totálne preplnená dojmami a zážitkami. Strávili sme tam štyri hodiny a určite by sme zostali ďalšie štyri, keby už nezatvárali! Pokúsim sa vystihnúť aspoň to (podľa mňa) najzaujímavejšie. 

Hneď na začiatku na nás nastražili nostalgickú pascu, ktorá ma okamžite teleportovala do minulosti - nakukli sme do komory pod schodami, v ktorej Harry vyrastal. Je presne taká, ako ju poznáte z filmu: vrátane cínových vojačikov, okuliarov a obnoseného oblečenia po Dudleym Dursleym :).

Cez honosnú bránu sme potom vošli do Veľkej siene, ktorá mi prišla neskutočne reálna a pôsobivá. V krboch plápolal umelý oheň, ktorý sa akoby odrážal do vysokých vitrážových oknách, na konci miestnosti stáli figuríny profesorského zboru - Dumbledore, Hagrid, profesorka McGonagallová a Snape - a na dlhokánskych poškriabaných stoloch boli pripravené kalichy a taniere, akoby sa na nich každú chvíľu mala zhmotniť hostina, ktorú sem poslali škriatkovia z podzemia hradu… Ilúzia bola takmer dokonalá, ale stačilo pozrieť sa hore, kde kulisy končili a človek si uvedomil, že naozaj stojí vo filmovom štúdiu. Podobný pocit som v štúdiách mala po celú dobu: na chvíľu som sa vždy ocitla v kúzelnom svete Harryho Pottera a úplne zabudla na realitu, ktorá sa potom prihlásila, keď som si všimla lešenie, zábradlie či informačnú ceduľu… 

Nie som si istá, podľa čoho sú jednotlivé exponáty a kulisy v štúdiách usporiadané, prišlo mi to dosť náhodné, ale vôbec mi to nevadilo. Vďaka zdanlivému chaosu totiž ľudia okolo nás vírili ako spomienky v Mysľomise a každú chvíľu nadšene výskali, keď si všimli niečo, čo ich zaujalo či prekvapilo: portrét Tučnej dámy, plesové šaty Hermiony Grangerovej, zrkadlo z Erisedu, Trojčarodejnícky pohár, Harryho neviditeľný plášť, karmínovočervený kameň mudrcov, parochňu Bellatrix Lestrangeovej… 

Netušila som, koľko parochní sa vo filmoch použilo, ani to, že ich nosili napríklad aj predstavitelia Freda a Georga Weasleyovcov (vždy som si myslela, že to sú prirodzene ryšaví herci). Prakticky na každom kroku sa tu potkýňate o figuríny vo filmových kostýmoch, najviac ma rozosmial Snape oblečený ako Nevillova stará mama aj s vypchatou supicou na klobúku.

Chrabromilská klubovňa bola pre mňa skvelou príležitosťou prvýkrát v živote poriadne preskúmať gobelíny a potréty na stenách. Bohužiaľ sa s nami žiaden obraz nedal do reči, večná škoda! Podobne v kozube chýbala Siriusova hlava z horiacich uhlíkov, ktorú som si tam okamžite predstavila. V chlapčenskej spálni to vyzeralo, akoby ju čarodejníci len na chvíľu opustili - pod posteľami s baldachýnmi trónili kufre s iniciálami Harryho Pottera, Rona Weasleyho či Deana Thomasa a na stoličkách sa váľali školské habity. Dokonca sa tam sušili vlnené ponožky, posledný metlobalový zápas sa asi hral v daždi. :) 

Brutálnu dávku nostalgie som pocítila v Dumbledorovej pracovni, ktorá je skutočnou miestnosťou, kam sa vchádza cez vysokánsky gotický oblúk (majú tam aj otočný tajný vchod s kamennou príšerou, ale na moje heslo “citrónový drops” prekvapivo nereagovala). Pracovňa je samozrejme až po strop plná kníh a čudesných magických prístrojov a v rohu stojí skriňa plná spomienok vo vratkých skúmavkách.

V učebni elixírov som si všimla, že sa niektoré kotlíky samé miešajú a na špinavých stoloch sa povaľovali učebnice a tajomné prísady. Na zaprášených fľašiach (je ich tu viac ako 1000) dokonca rozoznávam zopár nápisov, napríklad koreň asfodelu, esencia paliny pravej či “šťava zo skákavého pavúka”. V Hagridovej chatrči sme sa dozvedeli o tom, ako filmári nafingovali Hagridovu obriu postavu (napríklad pomocou perspektívy) a o kúsok ďalej zas rázne skúšam povedať “hop”, na čo mi metla sama skočí do dlane! 

S malou dušičkou som vstúpila do strašidelného Zakázaného lesa, kde som sa poklonila hipogrifovi Hrdozobcovi. Poklonil sa naspäť, takže som ho smela pohladiť. Nakukli sme do kuchyne pani Weasleyovej, kde sa nad kreslom sám štrikoval sveter a panvica v dreze sa sama umývala. Preskúmali sme dokonalú repliku Rokfortského expresu vrátane vagónov zariadených podľa jednotlivých dielov filmu.

Navštívili sme obývačku Dursleyovcov aj pracovňu Dolores Umbridgeovej, pošteklili chlpatého Aragoga, obdivovali lietajúci Ford Anglia, zľakli sa Batildy Bagshotovej a uronili slzu pri Dobbyho drobunkej (a veľmi realistickej) figuríne odetej do zakrvácanej obliečky od vankúša. Prechádzali sme sa po Šikmej uličke, ktorá je “v životnej veľkosti” vrátane výkladov čarodejníckych obchodov. Nimbus 2000 je stále na predaj! Poklebetili sme so zachmúrenými škriatkami v Gringott banke. A takto by som mohla pokračovať ešte týždeň. Čudujem sa, že sa mi v noci nesnívalo o vlkolačích hlavách, smrťožrútoch, nafúknutých tetách a testraloch. 

Ak podobne ako ja patríte k tým deťom, ktoré kedysi pod perinou čítali najnovší diel knihy len s baterkou (lebo mobil ste vtedy ešte nemali) a ráno ste síce nevideli na oči, ale aspoň ste vedeli, čo majú dvojčatá Weasleyovie za lubom… a ak ste sa potom rovnako rýchlo zamilovali do filmovej verzie kúzelníckeho sveta J. K. Rowlingovej… určite sa do filmových štúdií vydajte. Je to jedna z najvzrušujúcejších vecí, ktoré zažijete.

PS: Ak vám môžem poradiť jednu vec: v štúdiách sa nehanbite, či už máte jedenásť rokov alebo tridsať! Nájdite svoje vnútorné dieťa a všetko, čo sa dá, si na vlastnej koži vyskúšajte. Ste tu len raz a fakt to stojí za to! A určite si vezmite dobrý foťák, pretože v štúdiách môžete fotiť, koľko sa vám zachce (s výnimkou zopár vyhradených častí prehalidky, ale tých je veľmi málo).

___

Čo ďalšie spojené so svetom Harryho Pottera sa dá v Londýne zažiť? Na tematickej pešej prehliadke (vrelo odporúčam tú od spoločnosti Strawberry Walking Tours - v logu majú jahodový dáždnik) som sa dozvedela, že existuje jedno čarovné, málo známe miesto, ktoré žiaden pravý fanúšik Harryho Pottera nemôže vynechať! Dá sa navyše navštíviť zdarma a bez predchodzej rezervácie. 

Ide o grafické štúdio MinaLima, ktoré stojí za všetkými tými úžasnými a premyslenými vizuálmi z filmov. Ich grafici navrhovali všetko: od do posledného detailu vyšperkovaných máp s rodokmeňmi po obálky magických učebníc. Záškodnícku mapu. Etikety drobunkých fľaštičiek s elixírmi. Plagáty s hľadanými smrťožrútmi. Vrešťadlo pani Weasleyovej. Bláznivý časopis Sršeň, ktorý by ste našli pod pazuchou Luny Lowegoodovej. Alebo titulné stránky Denného proroka. 

Všetku ich prácu môžete vidieť na vlastné oči a zblízka v galérii House of MinaLima v londýnskom Soho. Galéria je vždy trošku inak vyzdobená podľa sezóny, napríklad my sme ju videli vianočne načančanú. Navyše je tu úžasný obchodík so suvernírmi, kde zoženiete zošity v štýle Harryho Pottera, rôzne vydania kníh, pohľadnice či baliaci papier s rodokmeňom rodu Blackových. 

Štúdio je pomenované po dvoch zakladateľoch, ktorí majú vyložene potterovské mená: Miraphora Mina and Eduardo Lima. Okrem Harryho Pottera ilustrovali mnoho krásnych vydaní knižiek (napríklad Peter Pan alebo Alica v ríši divov) a navrhovali rekvizity filmov Fantastické zvery a ich výskyt, Sweeney Todd a Zlatý kompas. 

Keď sa najbližšie ocitnete v Londýne, 100% sa tu zastavte. Srdce vám zaplesá. Štúdio je síce malinké, ale môžete tu skúmať každučký exponát, nikto vás nebude rušiť a môžete si aj fotiť. Galéria sa nachádza v podzemí obchodu a jej podlaha je urobená v štýle záškodníckej mapy, takže máte hneď pocit, akoby ste rovnými nohami hupsli do čarodejníckeho sveta Harryho Pottera.