Jeseň v Anglicku

Mám zablatené nohy až po kolená a to sme ešte len prišli. Vyhýbam sa najhorším mlákam a opatrne, aby som si nezašpinila aj zadok, si kľakám k brázde s tekvicami. Ich oranžové hlavy sa tiahnu do diaľky ako armáda pomarančov a končia až v mazanici oceľovej oblohy, z ktorej už spadli prvé kvapky. 

Myslela som, že sa tu Drobčekovi bude páčiť, ale z halloweenskej atmosféry a blikajúcich kolotočov je trochu vydesený. Nepáčia sa mu ani slamení strašiaci alias zamestnanci v kostýmoch, ktorí sa roztrúsili pomedzi tekvice a odchytávajú si ľudí na fotku. 

Potom ťa vezmeme na vláčiky, sľubuje mu Romčík a ja viem, že musím rýchlo stihnúť všetko, čo som chcela. Objednávame si šesť miniatúrnych donutov v krabičke, ktoré pokvapkám slaným karamelom a Romčík sa vytasí voňavým Pumpkin Spice Laté zo stánku. Vidí môj previnilý výraz a tvári sa povzbudivo, akoby strakatá pena so škoricovo-zázvorovou príchuťou bola liek na všetko. A svojím spôsobom aj je. Veď sa nič také zlé nestalo. 

V aute mal Drobček hysterák, pretože mu býva zle a nechce do sedačky. Za pár dní dovolenky sa nám to stalo toľkokrát, že som to už nezvládla a ešte stále mi je do plaču. Pochmúrne počasie a tancujúci strašiaci v poli (podľa nás si vypili, inak si nevieme ich prehnane veselé krepčenie vysvetliť) sú skvelou alegóriou na tento deň. S malým dieťaťom bývajú aj také a za tie skoro dva roky som oveľa odolnejšia než na začiatku, ale kratšie, temnejšie dni si na mne vyberajú svoju daň a všetko mi príde náročnejšie. 

Slaný karamel pomáha. Olizujem si prsty a vraciam sa k tekviciam. Premýšľali sme, že si na parkovisku vezmeme fúrik ako všetci ostatní a nejaké si nazbierame domov. Lenže naše auto je až po strechu napchaté vecami - kočiarom, oblečením do každého počasia a apokalyptickou zásobou chrumiek - takže pochybujem, že by sa tam vošla gigantická tekvica. Zoženieme ju až v Londýne, vydlabávanie bude Drobčeka baviť. 

Tak si tie nekonečné tekvice aspoň fotím, premýšľam nad jeseňou a prečo má na mňa taký rozporuplný vplyv. Milujem ju a nenávidím zároveň. Z myšlienok ma vytrhne strašiak v staromódnom tvídovom obleku a s umelohmotnou tekvicou na hlave. Praje nám “Happy Harvest” a to mi príde krásne anglické. Som rada, že nepovedal “Halloween” (veď ten je ešte ďaleko a je to skôr americká záležitosť). 

Zajtra začína október, to znamená pol roka, čo sme sa prisťahovali. Prvotné muzikálové nadšenie z návratu do Londýna nutne opadlo a ja som zrazu otvočila oči do úplne inej reality než akú som si vysnívala. Som rozčarovaná, nahnevaná, unavená, chýba mi Brno, chýbajú mi kamaráti, rodina, dokonca aj hlúpe smižianske paneláky, ktoré sú na jeseň celé fľakaté od dažďa ako roztopené sivé nanuky. Všade vidím len bordel, hluk a všetko smrdí ako líščie šťanky. Akoby som otočila dvojrozmernú pohľadnicu a odkryl sa mi úplne iný obrázok toho istého sveta. 

Z vlastnej skúsenosti viem, že je to len fáza. Nie je to moje prvé sťahovanie do zahraničia a tento pocit na vlastnej koži poznám. Rozčarovanie či kultúrny šok si zažil každý emigrant a je to normálna súčasť kolobehu nášho prelietavého života. Bez nej nie je možné posunúť sa ďalej. Ilúzie sa musia rozbiť, pretože nie sú skutočné a nedá sa v nich žiť. Je to prirodzené, hoci náročné. Veľa ľudí to v tomto bode vzdá a vráti sa domov. Iní sa s tým vyrovnajú a poskladajú si v cudzine nový život, tentokrát však nielen z predstáv a snov. 

Už mi z toho asi preskakuje, lebo všade vidím znamenia, na ktoré normálne neverím. Lenže sa nedajú ignorovať. Kedykoľvek zapochybujem, poviem si v hlave niečo ako “Načo sme sem vlastne šli, nebola to chyba?”, stane sa niečo podivné. Pred pár dňami napríklad priamo predo mnou pristála sojka a pozerala na mňa. Sojka, ktorú si spájam s dedkom. Bol vášnivý hubár a z lesa nám nosil sojčie pierka, lebo podľa neho prinášali šťastie. Bolo nás plno, celý kŕdeľ vnučiek a vnukov a kto dostal sojčie pierko, cítil sa ako vyvolený. Rozplývajúce sa sojčie pierko mám vytetované na ruke ako spomienku na dedka, ktorý tu už nie je. 

Keď sme sa do Londýna s Drobčekom pred pol rokom prisťahovali, na jednej z prvých prechádzok sme videli sojku a s Romčíkom sme to pasovali na znamenie, že sme tu správne. Keď som pár mesiacov na to mala slabšiu chvíľu, našla som v parku priamo pod nohami sojčie pierko, ktoré mám schované. A teraz jedna priletela rovno ku mne. No nie je to čudné? 

Veľmi by som chcela veriť, že dedko na nás tam hore dáva pozor a posiela mi sojky ako smsky. Alebo len vidím to, čo vidieť chcem. To sa asi nikdy nedozviem. 

Cez pyramídu tekvíc zaostrujem na Drobčeka, ktorý vyzerá totálne šťastne, hoci pred hodinou by nám ho vzala sociálka, tak veľmi v aute kopal a kričal. Ešte nás čaká trojhodinová cesta naspäť do Londýna a dáme si zas nejakú dobu pauzu. Všetko berieme len takým tempom, aké zvláda malý. Nerobíme nič nasilu a za tých šesť mesiacov sme si v londýnskej Chalúpke vytvorili útulné hniezdo, kde sa cítime bezpečne. 

Oklepávam si blato z legín a pomaly, zhlboka sa nadychujem. Cítim upokojujúcu vôňu zeminy, ktorú si vždy spájam so skorými ránami na archeologických vykopávkach. Je to vôňa života, hoci tí neboráci, ktorých sme na slovanskom pohrebisku vykopali, by si dovolili nesúhlasiť. 

Strašiaci stále tancujú a ich tvídové saká sa teraz trblietajú pod perličkami neodbytného dažďa. Vraciame sa do auta. Zas o niečo silnejší.