Neviem, ako vy, ale mňa vlaky nikdy nejako zvlášť nebrali… až kým sa nám nenarodil Drobec, ktorý ich zbožňuje. A keďže moje dopravné vedomosti stoja a padajú na tom, akej je vlak farby a či je to osobák alebo náklaďák, návšteva londýnskeho múzea dopravy je pre mňa vždy vítaná inšpirácia.

Musím povedať, že po piatich návštevách, ktoré sme tu už stihli absolvovať, je to jedno z mojich obľúbených londýnskych múzeí. Nie je síce zadarmo, ale vstupenky platia celý rok, takže pre Londýnčanov sú dosť výhodné. Aj pre tých, ktorí sú v Londýne len na výlete, je to myslím dobrá investícia, teda hlavne ak cestujete s malými deťmi a… prší.

Múzeum je pre deti ideálne, pretože tu skoro všetko môžu chytať, skúšať (napríklad šoférovať autobus) a loziť do vagónov. Je tu aj pekný detský kútik. Pre dospelých je múzeum tiež zaujímavé, pretože sa zameriava na históriu Londýna a dopravy od koňmi ťahaných omnibusov cez dve svetové vojny až po súčasnosť. A čo si budeme - londýnske metro je ikona a poschodové autobusy, kto by ich nemal rád?

Keď niekedy nebudete vedieť, čo s časom, a nebudete sa chcieť tlačiť s miliardou turistov v Natural History Museum, zamierte do Covent Garden a múzea dopravy. To býva preplnené tiež… ale je to vačšia sranda! 

Ako vyzerá každodenný život mamy v Londýne? Často s vami v príbehoch zdieľam ten svoj, ale dnes si spolu posvietime na to, čo ma fascinuje najviac - históriu. Ako žili londýnske mamy v rímskej, tudorovskej či viktoriánskej ére? S akými problémami dennodenne zápasili a čo o nich vieme vďaka archeologickým nálezom a dobovým prameňom? 

Rímska mama 

Volám sa Claudia Martina, mám 19 rokov. Som vzorná manželka Anencleta a matka jeho detí. Ja som slobodná Rimanka, ale muž, ktorého som si vzala, je otrokom rímskeho impéria. Náš život sa však nepodobá životu otrokov. Žijeme v skromnom, ale peknom dome v Londíniu a mojou povinnosťou je starať sa o chod domácnosti. Mužov plat je dostatočný na to, aby sme si najímali dojku. 

Teraz čakáme ďalšie dieťa a naše dni ubiehajú v harmónii. S priateľkami navštevujem verejné kúpele, nosím vlnené alebo ľanové šaty s brošňou a mám krásne medené náramky. Viem písať a čítať po latinsky a dorozumiem sa aj britonskou rečou, keď chcem na tržnici vyjednať lepšiu cenu. Keď sa dieťa narodí, pôjdem do chrámu poďakovať bohyni Juno Lucina a poprosiť ju, aby mu dopriala dlhý život. 

Fakt: O skutočnom živote Claudie Martiny sa toho veľa nevie. Jej meno a vek (dožila sa len 19 rokov) sa dozvedáme z nápisu na náhrobku, ktorý jej venoval manžel. Keďže bol otrokom a ona slobodnou Rimankou, šlo pravdepodobne o manželstvo s cieľom legitimizovať Anencletovo prijatie do rímskej spoločnosti. 

Tip Dievčaťa v Londýne: Neďaleko mrakodrapu 30 St Mary Axe (Gherkin) archeológovia vykopali hrob neznámej mladučkej Rimanky, ktorá mala iba 13-17 rokov a žila v rokoch 350-400 nášho letopočtu. Nič viac sa o jej príbehu nevie, ale po skončení výskumu ju opäť pochovali na rovnaké miesto, ktoré je dnes označené vavrínovým vencom a pamätnou ceduľou s nápisom “To the spirits of the dead the unknown young girl from Roman London lies buried here.” Nájdete ho? 

Tudorovská mama

Volám sa Gillian Averell a môj život visí na vlásku. Som dcéra pekára, ale v roku 1578 som sa vydala za učiteľa a farského úradníka Williama Averella. Porodila som mu 16 detí a ďalšie nosím pod srdcom. Žijeme v hroznej dobe. Londýn sa ešte nespamätal z nedávnej vlny čiernej smrti, ktorá nemilosrdne vyhladila mnoho našich príbuzných a susedov. Môj muž o tom vedie presné záznamy. Hovorí sa, že Londýn opustillo na 15 tisíc duší a ďalšie tisíce v okolitých farnostiach. Bojím sa aj dýchať, každý deň sa modlím, aby nastali lepšie dni. 

Moje ruky sú plné mozoľov od ťažkej každodennej práce, hoci staršie deti mi pomáhajú. Ulice, po ktorých každý deň kráčam, sú špinavé a páchnu močom a zvieracou krvou. Dvíha sa mi z toho žalúdok. Slamené strechy domov sa takmer dotýkajú a zakrývajú nebo. Na dverách tam, kde sa usadil mor, ešte stále svietia červené kríže. Ach, bože, čo len s nami bude?

Fakt: V rokoch 1592–1593, počas vlády kráľovnej Alžbety I., v Londýne zúrila jedna z mnohých epidémií moru. Situácia bola natoľko vážna, že sa celý kráľovský dvor musel presunúť do Windsoru. Gillian Averell ani jej manžel sa morom nenakazili, Gillian však umrela v roku 1596 po pôrode ich sedemnásteho dieťaťa. 

Tip Dievčaťa v Londýne: Neďaleko londýnskeho Charterhouse odkryli počas stavby metra Elizabeth Line hromadný hrob (plague pit), v ktorom bolo pochovaných až 10 000 obetí morovej epidémie z rokov 1347-1351. Výskum potvrdil, že v kostrách sa vyskytovala baktéria Yersina Pestis, spojená s čiernou smrťou. Jednu z obetí moru môžete vidieť vystavenú v Charterhouse múzeu, ktoré je prístupné zadarmo. 

Čierna smrť v Londýne, zdroj: Alamy

Viktoriánska mama 

Volám sa Ann Gidding a mám 21 rokov. Pracujem ako slúžka istej pani Murrayovej na ulici Wilton Crescent číslo 16. Práve tu som sa nešťastne zamilovala do lokaja, Johna Harewooda. Keď som zistila, že s ním čakám dieťa, opustil ma. Ako mám uživiť malé dieťa, keď v tomto prekliatom meste sotva vyžijem sama? Všetci sa na mňa pozerajú cez prsty ako na padlú ženu bez budúcnosti. Láska sa stala mojím prekliatím. 

Nemám inú možnosť než sa dieťaťa vzdať. Počula som o sirotinci, ktorý je slušný a o deti sa dobre postarajú. Musím ale nechať spísať akúsi petíciu, lebo si vyberajú, ktoré ženy prijmú a ktoré odmietnu. Ak si ma vyberú, ja i moje dieťa máme nádej aspoň na nejaký život. 

Fakt: London Foundling Hospital bola viktoriánska charitatívna organizácia, ktorá do svojej opatery prijímala deti padlých matiek. Každý prípad sa dôsledne preveroval - posudzoval sa charakter žiadateliek i potenciál, ktorý mali preto, aby sa navrátili k slušnému spôsobu života. V prípade Ann Gidding sirotinec žiadosť zamietol, keď sa ukázalo, že žiadna pani Murrayová neexistuje. 

Matka sa vzdáva svojho dieťaťa, zdroj: Foundling Museum

Tip Dievčaťa v Londýne: Foundling Museum v Londýne približuje návštevníkom dojemnú históriu opustených detí. Počas dvoch storočí jej fungovania bolo do opatery Foundling Hospital zverených až o 25 000 detí. Múzeum sa nachádza v areáli starej nemocnice na 40 Brunswick Square v Bloomsbury. 

Na aké ďalšie historické obdobia by som sa podľa vás mala zamerať? Napíšte mi svoj názor na Instagrame tulave_dievca! 

Použité zdroje: 

• commons.lib.jmu.edu/mhr/vol14/iss1/3/ 
• bbc.co.uk/history/trail/victorian_britain/women_home/ideals_womanhood_06.shtml 
• theguardian.com/lifeandstyle/2015/sep/19/victorian-women-forced-to-give-up-their-babies-new-exhibition 
• centaur.reading.ac.uk/50813/3/Shapland%20et%20al_Medieval%20Archaeolgoy%20accepted.pdf 
• vindolanda.com/blog/roman-women-and-children-part-4
• museumoflondon.org.uk/discover/reading-between-lines-women-roman-tomb-monuments 
• warwick.ac.uk/fac/arts/classics/warwickclassicsnetwork/romancoventry/resources/diversity/womeninbritain/

Pýtate sa často. Myslím, že je čas si na to posvietiť! Čo sa dá v Londýne zažiť s malými deťmi a ktoré ihriská sa nachádzajú v blízkosti najslávnejších pamiatok? 

Múzeá, herničky a play areas

Rodičia a pestúnky v Londýne chodia radi do lokálnych detských herničiek (playgroups), každá štvrť nejakú určite má. Tá naša je napríklad v kostole, platí sa tam symbolický vstup 3 libry na dieťa a je to na neobmedzený čas, ale bežnejšie - hlavne v malých herniach - je, že sa rezervuje na konkrétny čas, tzv. “session”, dopredu kvôli kapacite. 

Výborné herničky bývajú aj vo veľkých múzeách, my sme vyskúšali námornícku herňu Ahoy! v National Maritime Museum (Greenwich). Cez týždeň je zadarmo, ale treba si rezervovať session dopredu online. Session trvá jednu hodinu, potom herňu upracú a pustia tam ďalšiu skupinku detí. Maritime Museum má aj vonkajšie ihrisko pre trochu väčšie deti - The Cove, kde okrem iného môžu loziť po poschodovej lodi Shanty, vyskúšať žraločiu šmýkačku alebo nájsť Krakena. 

Krásnu interaktívnu herňu UNIQLO Tate Play nájdete v galérii Tate Modern, je taktiež zadarmo, ale býva vyťažená. London Transport Museum má zadarmo krásny tematický detský kútik All Aboard Playzone, ale do múzea samotného sa platí vstupné (podľa mňa sa to vyplatí, je to jedno z obľúbených múzeí pre deti 0-7 rokov, plné vlakov, autobusov a ďalších dopravných prostriedkov). 

V&A Museum of Childhood síce nemá detský kútik, ale celé múzeum je prispôsobené deťom a tiež je zadarmo. V južnom Londýne radi chodíme do Horniman Museum & Gardens 

Ďalšie zaujímavé múzeá a play areas: 

• Play Base - National Army Museum, vstupné £4.50, pre deti 0-8 rokov 
• Sorted - Postal Museum, vstupné £5, pre deti 0-8 rokov, session trvá 45 minút
• Mudlarks Gallery - Museum of London Docklands, vstupné zadarmo, ale musíte si pri pokladni “kúpiť” lístok, session trvá 40 minút
• The Garden - Science Museum, vstupné zadarmo, pre deti 3-6 rokov

Ihriská v centre 

Možno ste si ich nikdy nevšimli… kým ste nemali deti. Tak som to mala ja. Nikdy predtým, než sa narodil Drobček, som si neuvedomila, že pri London Eye je krásne ihrisko s drevenými preliezkami alebo že v Kensington Gardens je schované úžasné ihrisko v štýle Petra Pana. 

Keď sa chystáme na výlet do centra, vždy tam zaradíme aspoň jedno ihrisko. Sú vždy ohradené a do mnohých vás ani nepustia bez dieťaťa. Vstupné sa neplatí, ale ihriská večer zatvárajú. Záchody na ihriskách bývajú, hoci často sú prístupné len pre deti (ako napríklad na ihrisku pri Buckinghamskom paláci). 

Moje obľúbené ihriská v centre, ktoré perfektne doplnia váš rodinný výlet po hlavných londýnskych pamiatkach: 

• Diana Memorial Playground v Kensington Gardens - inšpirované Petrom Panom, má svoju vlastnú pláž, úžasnú drevenú pirátsku loď, sensory trail a drevené domčeky 
• Jubilee Gardens - ihrisko v parku pri kolotoči London Eye, ideálne miesto na pauzu počas prechádzky po brehu Temže 
• St James' Park Playground - ihrisko neďaleko Buckingham Palace s drevenými sochami, hojdačkami, preliezkami a veľkými kameňmi, po ktorých sa dá loziť
• Horseferry Playground - krásne drevené ihrisko neďaleko londýnskeho parlamentu (s výhľadom naň)   
• Victoria Embankment Playground - maličké, ale pekné ihrisko neďaleko stanice Embankment, Covent Garden a Trafalgar Square 
• Greenwich Park Playground - krásne prírodné ihrisko ako inak než v námorníckej téme, ktorá ku Greenwich najviac pasuje
• Holland Park Adventure Playground - premyslené a velikánske drevené ihrisko, jedno z najlepších, ak máte doma miesto dieťaťa malého horolezca! 

Cestovanie po meste

Deti do 5 rokov cestujú londýnskou MHD zadarmo v doprovode dospelého s platným cestovným lístkom. Deti do 11 rokov cestujú:

• zadarmo v autobusoch a električkách v sprievode dospelého ale aj bez neho
• zadarmo v metre, DLR (Docklands Light Railway) a mestskými vlakmi v sprievode platiaceho dospelého (môžu tak cestovať max. 4 deti na jedného dospelého) alebo s preukazom Zip Oyster Photocard  

Ak cestujete s kočiarikom, pre nástup a výstup z vlakovej stanice použite širšie turnikety označené symbolom kočiarika (alebo vozíčka). Nazývajú sa Wider Access Gate a bývajú umiestnené na kraji. 

Prebaľovacie pulty

Vyklápacie prebaľovacie pulty bývajú aj v reštauráciách (videla som ich dokonca i v niektorých puboch), ale za mňa najistejšie je zájsť do niektorého z múzeí alebo galérií (vyberte si ideálne také, kam je vstup zadarmo). 

V teplom počasí, keď sme boli niekde v parku a po ruke neboli záchody, sme prebaľovali hlavne vonku v kočiariku alebo na piknikovej deke, počítajte s tým, že Londýn je veľký a môže sa stať, že sa zatúlate niekam, kde to skrátka na deti nebude pripravené. 

Zaujímavosť, ktorú som si všimla je, že konečne pribúda prebaľovacích pultov na pánskych záchodoch, čo mi príde ako super krok vzhľadom k počtu otcov, ktorých v Londýne s malými deťmi vídam.

Chystáte sa navštíviť Londýn s deťmi? Čo ďalšie by vás zaujímalo? Napíšte mi správu na Instagrame a podelím sa s vami o svoje tipy mamy v Londýne. 

O večernej omši v St Paul's Cathedral, škótskych básnikoch a pravom anglickom pube.  

„Stretnime sa na Waterloo, vezmem ťa na pláž!” píšeme si s Bárou na Messengeri.

Teším sa na spoločnú prechádzku, pretože Bára je jedna z tých pár kamarátok, s ktorými sa môžem vidieť po dlhých mesiacoch a viem, že nadviažeme presne tam, kde sme skončili. A že z toho bude dobrý príbeh. Už včera sme spolu boli v divadle na Moulin Rouge, dnes večer však nemáme žiaden konkrétny program.

Nech ho Londýn vymyslí za nás!

Začíname na mestskej pláži na brehu Temže, ktorá je úplne ponorená do tmy. Piesok pod nohami je taký tvrdý, že sa doň takmer nezabárame a sme tu úplne samé, schované pred hlukom veľkomesta. Predsa len - je koniec januára a dosť chladno, kto príčetný by šiel teraz na pláž?

Je odliv a hladina rieky je veľmi nízko. Báru zaujíma, či sa v Temži dá aj kúpať a ja sa smejem, že by som do nej nestrčila ani malíček. Sú v nej vraj úhory! V diaľke vidíme podsvietenú kupolu katedrály Sv. Pavla a Bára zmieni, že sa veľmi chcela pozrieť do Westminster Abbey, ale odradilo ju vysoké vstupné.

„Mala by si tam ísť na omšu, tie sú zadarmo! Síce vtedy nesmieš fotiť, ale môže to byť čarovný zážitok. A platí to aj pre St Paul’s Cathedral.”

Bára sa zamyslí a pozrie na hodinky. Potom sa spriahanecky pozrieme na seba. Omše predsa bývajú aj večer. Spontánne sa vydávame smerom ku impozantnej Tate Modern a po Millennium Bridge cez rieku ku katedrále. Ochrankári pri vchode nám rýchlo s miniatúrnou baterkou prehliadnu batohy a bez slova nás púšťajú dnu. Stíhame posledných desať minút večernej omše - evensong.

Keď sa v obrovitánskej katedrále (ktorá je gigantická aj na moderné pomery) rozoznie organ a pridá sa chlapčenský chór, celá kupola vibruje a moje telo tiež. Je to neskutočný zážitok. Sedíme na stoličkách vzadu a všímame si, že je tu veľmi málo veriacich. Priestor okolo nás sa pozvoľna vypĺňa voňavým kadidlom.

V St. Paul’s som už bola (ako turistka), ale byť tu v noci a počas omše je úplne iný zážitok. Pár minút na to nás už zase objíma studený nočný vzduch. Katedrála nás vyprevádza mohutným dunením zvonov, ktoré v nás opäť rozvibruje čosi hlboké.

Premýšľame, čo ďalej. Vydávame sa po Fleet Street, Bára chce vidieť miesto, kde kedysi stálo holičstvo vražedného Sweeneyho Todda. Viem zhruba, kde to je (teda dnes už len nenápadná modrá ceduľa). Na mnohých miestach len tak bez plánu zastavujeme a ja Báre nadšene ukazujem všetky tie detaily, ktoré na Londýne milujem.

Zastrčené bočné uličky, v ktorých kedysi sídlili vydavatelia novín a tlačiari. Rozprávkovo krásnu budovu kráľovského súdu, kam sa dá cez pracovné dni zadarmo vojsť. Krivoľaký dom s výraznými tudorovskými trámami, ktorý prežil požiar Londýna. Kostol križiakov a templárov, ktorý nám viac pripomína pevnosť než chrám.

V jednom z priechodov, ktorými sa túlame, stretávame pána v škótskom kilte a saku. Vyzerá to, že sa chystá na nejakú slávnosť - Škóti nosia kilty miesto oblekov a to aj mimo Škótsko. Na opasku sa mu hompáľa kožená kapsa sporran a stavím sa, že má v podkolienke zastrčenú tradičnú dýku. Rozhodneme sa vyskúmať, o čo ide, ale pán sa s niekým rozpráva, tak s Bárou iba nenápadne prekĺzneme do priechodu.

Počujeme… škótske gajdy?

Ideme za zvukom, ktorý niekto miluje a inému zas príde neskutočne otravný. Zvuk gájd sa medzi budovami poriadne rozlieha a keď prídeme bližšie, vidíme, že na gajdy nehraje Škót ale Škótka. Oblečená v kilte a podľa zvuku s poriadne silnými pľúcami! Podvedome rozoznávam melódiu, ktorú hraje: Scotland the Brave. Posadíme sa na obrubník a chvíľu len tak počúvame.

„Hele a neděje se dnes něco skotskýho? Tohle na svatbu nevypadá,” konštatuje Bára.

Cez okná pozorujeme slávnostne prestreté stoly a skupinky formálne oblečených ľudí, ale skutočne medzi nimi chýba nevesta. Vyzerá to na uzavretú spoločnosť v reštaurácii. Napokon si všímame kriedou popísanú ceduľu, ktorá všetko vysvetľuje: dnes je Burns Night, sviatok legendárneho škótskeho poeta Roberta Burnsa, na ktorého počesť sa 25. januára prednášajú prípitky a recitujú jeho básne.

Neviem, či to Bára vníma podobne, ale ja sa cítim ako pani detektívka. A keďže mám vymrznutý zadok, je čas zakončiť večer: samozrejme vo vyhriatom pube! Odolávame pokušeniu primotať sa na burnsovský škótsky recitál (som šťastne vydatá, nepotrebujem pokušenie v podobe toho neodolateľného prízvuku) a vediem Báru do Ye Old Cheshire Cheese.

Je to tradičný, temný a labyrint pripomínajúci pub, ktorý bol postavený tesne po požiari Londýna a odvtedy zažil vládu 16 anglických kráľov a kráľovien. Keďže sú na to patrične pyšní, majú ich zoznam aj s rokmi vyvesený na fasáde. Meno Charlesa III. je provizórne pribité úplne dole a ceduľka na rozdiel od zažltnutej pôvodnej doslova svieti novotou.

Kedysi sem chodil aj iný Charles - Dickens - ktorý bol miestnym štamgastom, čím sa ale snaží pochváliť viacero londýnskych pubov. Bára poznamená, že je to pravdepodobne všetko pravda: spisovateľ v tej dobe mohol kľudne vymetať všetky puby.

Vchádzame do pubu a víta nás plápolajúci kozub a nápis „Gentlemen only in this bar”. Nie sme si isté, či to platí aj dnes, keďže v danej časti sedia aj ženy a veľmi negentlemansky do seba klopia jednu pintu za druhou.

Chvíľu čakáme na stôl a komentujeme obraz Benjamina Franklina, ktorý všetkých so zdvihnutým obočím odsudzuje z pozláteného rámu. Premýšľame, akú má Benjamin spojitosť s londýnskym pubom na Fleet Street (neskôr zisťujeme, že to nie je Benjamin Franklina, ale Dr. Samuel Johnson, britský spisovateľ, esejista a moralista, čo teda dáva oveľa väčší zmysel).

Dávam si cider (poznámka: britský cider je dosť silný a už po dvoch pintách máte problém vyjsť po schodoch) a ako správny gentleman do seba ládujem black pudding s pečenou klobáskou a zemiakovou kašou.

Zadymený priestor okolo nás vonia od ohňa ako údiareň a zadýchané okná okolo nás majú samé bradavky, na čom sa s Bárou chvíľu smejeme. Táto anglická kuriozitka sa nazýva „bullseye” a ide o lacnejšie, menej kvalitné sklo, ktoré vzniklo odlomením od sklárskej tyče. Často ho vidieť na historických oknách a niekedy ho aj napodobujú, aby dodali stavbe historický ráz.

Než moje spomienky splynú s monotónnou cestou vlakom domov, premýšľam o tom, že som práve za jeden jediný večer v milej spoločnosti zažila presne taký Londýn, aký milujem. Nepredvídateľný. Čarovný.

Zaseknutý kdesi medzi minulosťou a prítomnosťou v dokonalej harmónii. Cheers!

Muzikály buď milujete alebo neznášate. Ja patrím k tej prvej skupine a bežne by ste ma pristihli, ako si v londýnskom metre nahlas hmkám chytľavé muzikálové pesničky. Romčík dávno vie, že ten najlepší darček pod stromček sú pre mňa lístky do divadla a v dnešnom článku vám prezradím, ako to vlastne s londýnskymi divadlami (predovšetkým muzikálmi vo West End) funguje! 

Kde sa nachádza West End? 

New York má svoj Broadway, Londýn zase West End: štvrť plnú divadiel, v ktorých sa obyčajne hraje vždy dlhodobo iba jedna produkcia. Vďaka tomu je možné konkrétnej hre dokonalo prispôsobiť kulisy. Divadlá sú vždy zvonku tematicky vyzdobené podľa hry, ktorá sa v nich hraje, takže je prakticky nemožné si divadlo pomýliť. Upozornia vás naň plagáty, billboardy a nápisy, ktoré uvidíte už z diaľky.

West End nájdete neďaleko rušného Leicester Square a prekrýva sa s párty štvrťou Soho. Patrí do londýnskych štvrtí Westminster a Kensington & Chelsea. 

Ako a kde kúpiť lístky do divadla? 

Lístky do divadla si najčastejšie kupujem na internete, kde sa dajú zohnať aj všelijaké zľavy a last minute vstupenky. Využívam napríklad stránku www.londontheatredirect.com. Ak ste spontánni, môžete zohnať veľmi lacné vstupenky aj v deň predstavenia, volajú sa “rush tickets” a môžete si kúpiť len jeden či maximálne dva. 

• Koľko lístky stoja? Záleží od hry, ktorú chcete vidieť (niektoré sú drahšie, lebo sú žiadanejšie, iné lacnejšie). Aby som uviedla konkrétny príklad, tak sedadlá vzadu na balkóne na muzikál Moulin Rouge vás vyjdú na cca 29 libier, ale na muzikál Mamma Mia sa dajú zohnať od 15 libier. 

Ktoré predstavenia sa oplatí vidieť? 

V Londýne sa naraz hraje mnoho predstavení, na ktoré v centre určite uvidíte reklamu v podobe plagátov a billboardov. 

Z muzikálov medzi tie najpopulárnejšie patria: Les Misérables (Bedári), Phantom of the Opera (Fantóm opery), Wicked (Čarodejnice), Hamilton, Matilda, The Book of Mormon, Lion King (Leví kráľ), Frozen (Ľadové kráľovstvo), Mamma Mia, Sister Act (Sestra v akcii), Pretty Woman či Moulin Rouge. Najhranejšie predstavenie vo West Ende nie je muzikál, ale detektívka od Agathy Christie - The Mousetrap (Pasca na myši).

Ja som zatiaľ navštívila Les Misérables (plakala som od dojatia, bolo to neskutočné), Wicked (splnený sen), The Book of Mormon (hudobná komédia od tvorcov South Parku), Hamiltona (moderný historický muzikál o amerických otcoch zakladateľoch, v ktorom sa okrem iného rapuje) a nedávno sme boli s kamarátkou na Moulin Rouge (tzv. Jukebox muzikál poskladaný z cover verzií populárnych piesní). 

Do divadla na nového Harryho Pottera 

Špeciálnu zmienku si zaslúži dvojdielna hra Harry Potter and the Cursed Child (Harry Potter a Prekliate dieťa), ktorú v Londýne môžete vidieť v origináli, zatiaľ čo v zahraničí už ju skrátili na jedno trojhodinové predstavenie. Áno, čítate správne: ide o dve predstavenia, ktoré môžete buď navštíviť v jeden deň alebo si to rozložiť na dve návštevy divadla. 

Trochu netradičné je napríklad to, že Hermionu Granger hraje černoška, čo možno fanúšikov filmovej Emmy Watson prekvapí, ale podľa mňa to nie je nič, nad čím by sme mali dvíhať obočie a herečka svoju hru vraj hraje bravúrne. Hra dejovo nadväzuje na knižné a filmové príbehy a cestuje sa tam v čase, takže si vychutnáte aj dobre známe scény a postavy z potterovského sveta podobne ako úžasné efekty. PS: Nie je to muzikál. 

Etiketa v londýnskom divadle

Väčšina divadiel, o ktorých sa bavíme v tomto článku, nemá taký prísny dress code ako sme zvyknutí u nás. Ľudia chodia do divadla bežne v rifliach a jediné, čo je treba dodržať, je byť oblečený čisto a slušne. Ak sa rozhodnete využiť šatňu, počítajte s tým, že na konci predstavenia vás možno vypustia von bočným východom a budete sa musieť vrátiť hlavným vchodom po kabát. 

Obľúbené predstavenia bývajú často vypredané, čiže v menších divadlách sa pripravte na poriadnu tlačenicu. To sa organizátori snažia zvládať napríklad tým, že keď si na začiatku predstavenia kupujete na bare občerstvenie, môžete si ďalší pohár vína (alebo čokoľvek iné) predobjednať, takže vás bude cez prestávku už čakať na pulte. 

Stage Door: Možnosť stretnúť hercov

Stage door je služobný vchod, ktorý používajú herci a zamestnanci divadla. Väčšinou sa nachádza na strane alebo vzadu a po predstavení tu fanúšikovia často čakajú, aby stretli svojich obľúbených divadelných hercov a mohli ich požiadať o autogram alebo spoločnú fotku.

Ani sa mi nechce veriť, že od nášho návratu do Londýna ubehlo už osem mesiacov! KONEČNE som vybalila poslednú krabicu a Chalúpka vyzerá útulne a zabývane, ale aj tak ma tu každý deň čaká nejaké prekvapenie. 

A keďže viem, že medzi vami sú milovníci Londýna, ktorí radi sledujú naše každodenné príbehy a strasti aj slasti života emigrantov, rozhodla som sa spísať pre vás môj osobný zoznam vecí, ktoré ma na živote v Londýne prekvapili (a zistila som ich až tu).

Začneme zľahka:

1. V Londýne žije veľmi veľa líšok (vraj až 10 000) a zatiaľ čo v divokej prírode sú to krásne zvieratá, tu nám vedia poriadne strpčiť život: v noci rozhadzujú a vyžierajú odpadky a keď si niekde urobia brloh a vyvedú mladé, už sa ich nezbavíte! Problém nastane tiež vtedy, keď nájdete mŕtvu líšku u seba na záhrade alebo príjazdovej ceste - je vaša starosť postarať sa o jej odpratanie. 

2. Rastú tu palmy a voľne žijú papagáje. Aj teraz, v upršanej zime, vídam na stromoch škriekajúce zelené papagáje, ktoré sú to posledné, čo by som v Anglickú čakala. Je to pohľad, aký si veru ľudia bežne s Londýnom nespájajú! A pokiaľ ide o vysokánsky banánovník na našej záhrade, už rozmýšľam, či naňho mám rozvešať vianočné svetielka. 

3. Neprší tu tak veľa, ako si ľudia myslia. Áno, Anglicko je upršané a miestne počasie je známe svojou vrtkavosťou. Ale v Londýne priemerne prší menej než v Ríme, New Yorku či Sydney. Trik je v tom, naučiť sa oblečenie vrstviť a mať vždy po ruke dáždnik, keď nečakane spŕchne. Po mesiacoch života v Londýne som si už na ľahký dážď zvykla natoľko, že ho vlastne ani neriešim (napríklad, keď idem na vlak, tak si vždy poviem, že je zbytočné vyťahovať na 10 minút dáždnik).

4. Metro má 12 liniek (vrátane novej - Elizabeth Line) a na juh od Temže takmer nejazdí: jazdia tu hlavne vlaky. Keď nás niekto príde navštíviť, často si neuvedomuje, aký veľký Londýn je. Presun z jedného miesta na druhé bežne zaberie aj hodinu a je to niečo, s čím sme sa už naučili žiť, hoci zo začiatku mi to prišlo veľmi otravné. Miestne Londýnčanky vo vlaku veľmi ľahko rozoznáte napríklad podľa toho, že sa vo vagóne bežne líčia alebo do práce vyrazia ešte s mokrými, umytými vlasmi (počas cesty im stihnú vyschnúť). Fakt nezveličujem! 

Vedeli ste? Jazda metrom v Londýne nemusí byť vždy len v podzemí, práve naopak: až 55 % tratí metra totiž vedie nad zemou! 

5. Nájom zhltne značnú časť nášho mesačného rozpočtu a okrem nájomného sa každý mesiac platí ešte “council tax”, ktorá sa líši podľa toho, v akej štvrti žijete. Čím luxusnejšia štvrť bližšie centru, tým vyššiu daň platíte. 

6. Vaše PSČ je strašne dôležité, môže sa totiž stať, že v Londýne je viacero ulíc s rovnakým názvom. Napríklad ulica, na ktorej bývame my, má svoju “menovkyňu” na severe Londýna. Písmená na začiatku PSČ vám na prvý pohľad napovedia, v ktorej časti Londýna sa daná adresa nachádza: S = South, SE = Southeast, W = West, a podobne. Číslovanie domov je občas podobne chaotické - stáva sa napríklad, že susediace domy majú čísla 20 a 21a. 

7. Nie je pravda, že je život v Londýne vo všetkom drahší ako na Slovensku. Napríklad bežné potraviny sú tu rovnako drahé alebo dokonca lacnejšie ako u nás. Vieme to porovnať, keďže často navštevujeme rodinu na Spiši a už sa mi viackrát stalo, že som za nákup v smižianskom Tescu dala viac než za rovnaký v Londýne. 

8. Práčka v kuchyni. Priemerné Londýnske byty sú veľmi stiesnené a je úplne bežné, že práčka sa nachádza v kuchyni, nie v kúpeľni. Už som zvyknutá na to, že v kuchyni cítim okrem sobotňajšieho obeda vôňu pracieho prášku a aviváže. A mimochodom, v anglickej kúpeľni nenájdete žiadnu elektrickú zásuvku - z bezpečnostných dôvodov tam musí byť dokonca aj svetlo nad umývadlom na šnúrku. 

9. Oslovenie “love” alebo “dear” nie je známkou flirtovania. Je to časté automatické oslovenie aj úplne cudzích ľudí a môže vás tak osloviť váš mäsiar aj kaderníčka.

10. Vlastniť auto sa môže poriadne predražiť. V Londýne zaviedli takzvanú ULEZ (ultra low emission zone) - zónu, v ktorej sa platí vysoký poplatok za emisie. Táto zóna zasahuje veľmi ďaleko (napríklad my bývame v Zóne 4 a ULEZ už platí aj tu) a jej rozširovanie majiteľov áut finančne dosť poznačilo. Presúvať sa autom hlavne počas dopravnej špičky (ktorá je v centre prakticky od rána do večera) je navyše veľmi neefektívne a možno aj preto aj boháči v Londýne bežne jazdia metrom. 

11. Psy cestujú londýnskou MHD zadarmo a nemusia mať náhubok. Neviem, ako je to v iných veľkomestách (lebo som si to zatiaľ nezisťovala), ale v Londýne je cestovanie so psom veľmi jednoduché. Kým v Brne som Fergymu vždy musela dať náhubok, tu nič riešiť nemusím. Stačí, že je na vodítku.

12. Státie v rade (anglicky queueing) je totálne bežná súčasť života. Najpopulárnejšie podniky často vôbec neprijímajú rezervácie a musíte si vystáť miesto. Predstavte si, že v už beztak preplnenom meste zaberá polovicu chodníka rada čakajúcich ľudí a vy sa snažíte predrať na metro. Nepríjemné. 

13. Oyster karta je prežitok: praktickejšie a aj cenovo výhodnejšie je používať obyčajnú platobnú kartu, ktorú si pri nástupe do metra či autobusu jednoducho bezkontaktne “pípnete”. Navyše tu fungujú denné a týždenné limity, ktoré sa vám automaticky započítavajú aj keď platíte kartou. Nemusíte si nič dobíjať ani kupovať lístok v automate. 

14. Londýnčania strašne rýchlo chodia! Až 1.4-krát rýchlejšie než je svetový priemer. Ich tempo vám možno zo začiatku príde extrémne, ale po čase si zvyknete a už o tom ani nepremýšľate.  

15. Ľudia v Londýne nehovoria len po anglicky, hovorí sa tu viac ako 300 jazykmi a je úplne bežné, že v obchode alebo reštaurácii natrafíte na niekoho, kto má oveľa horšiu angličtinu či prízvuk než vy. Nemá preto zmysel báť sa, že vaša angličtina zo školy nebude dosť dobrá - treba to proste skúšať a trénovať! 

PS: Nie je veľmi slušné pýtať sa v Londýne niekoho “Where are you from?” (Odkiaľ si) - to, že má niekto inú farbu pleti totiž absolútne neznamená, že je to cudzinec. Ak vás to však aj tak vyložene zaujíma, je zdvorilejšie spýtať sa: “Where is your accent from?” (Odkiaľ je tvoj prízvuk). 

16. Podobne ako v iných veľkomestách, aj v Londýne je časté, že sa určité ulice alebo štvrte neoficiálne “špecializujú” na nejaké remeslo. Napríklad na hlavnej ulici tam, kde bývame, nájdete blízko seba päť pánskych holičstiev, inde je zas vysoká koncentrácia krajčírstiev, a podobne. 

17. Londýn nemá iba jednu rieku (Temžu), ale tie ostatné sú dávno pochované pod zemou. Kedysi Londýnom pretekali rieky ako Tyburn, Fleet či Effra. Tieto “stratené rieky” (lost rivers) sú dnes  súčasťou kanalizácie a na niektorých miestach ich dokonca môžete počuť cez poklopy kanálov.

Bavia vás moje postrehy zo života v Londýne? Sledujte ma aj na Instagrame @tulave_dievca a žiadna novinka vám neunikne! 

Rivalita medzi severným a južným Londýnom je real, aspoň tak som počula. Konečný verdikt o tom, ktorá strana Temže je tá lepšia, nechám samozrejme na vás, ale dovoľte mi predstaviť vám zopár turistami takmer nepobozkaných miest na juhu, ktoré rozhodne stoja za návštevu! 

Greenwich

Okej, v Greenwich určite nejakých turistov stretnete, ale rozhodne nie toľko ako v centre. Odporúčam sa sem priplaviť loďou po Temži (Uber Boat, Thames Clipper), čo je samo o sebe super zážitok. Greenwich má svojskú, živú atmosféru a je to podľa mňa ideálne miesto na nekonečné prechádzky.

Čo tu nevynechať: 

• Plachetnica Cutty Sark - jeden z posledných čajových kliperov (tea clipper) na svete 
• Kráľovské observatórium a nultý poludník 
• Nádherná Painted Hall v Old Royal Naval College
• Greenwich Market - dodnes funkčná tržnica z 18. storočia + blší trh
• Výhľad z Greenwich parku počas západu slnka - londýnsky horizont na dlani
• Peší tunel pod Temžou - vraj tu straší! 

Dulwich

Dulwich som objavila len nedávno, ale určite sa veľakrát vrátim. Táto štvrť je synonymom pre butiky, nezávislé obchodíky a zaujímavú architektúru. Nájdete tu tiež nádherný rozľahlý park a krásnu internátnu školu (Dulwich College), ktorá vyzerá ako z filmu. 

Čo tu nevynechať:

• Umenie v Dulwich Picture Gallery 
• Prapodivný dom umelca Stephena Wrighta - House of Dreams
• Horniman Museum and Gardens - nádherné záhrady!
• Nákupy v Dulwich Village (pozor, je to tu posh, čiže drahé!)
• Prechádzka v lesoch Dulwich Wood a Sydenham Hill Wood

Richmond-upon-Thames

Kto nikdy nebol v Richmond Parku na piknik, ten sa veru ani nemôže nazývať skutočným Londýnčanom! Je to jeden z najväčších londýnskych lesoparkov a voľne tu žijú stáda jeleňov a danielov, ktoré sú také krotké, že vám takmer žerú z dlane. Miestna štvrť je tiež krásna a nájdete tu plno fotogenických zákutí a príjemných podnikov. 

Čo tu nevynechať:

• Úžasná botanická záhrada a skleníky Kew Gardens - rastie tu až 50 000 rastlín! 
• Richmond Park - pozor, je naozaj veľký (radšej si požičajte bicykle)
• Rozkvitnutá záhrada Isabella Plantation
• Krásne zachovaný zámok Ham House
• Lokálne trhy Duck Pond Market

Crystal Palace

Okolie Crystal Palace už celkom dobre poznám a musím povedať, že som úprimne nadšená! Štvrti dominuje veľký park, kde kedysi stál viktoriánsky sklenený palác (doslova Crystal Palace). Ten v tridsiatych rokoch 19. storočia vyhorel a dnes tu po ňom nájdete len nenápadné stopy (napríklad chátrajúce terasy, ružové sfingy a ďalšie sochy roztrúsené po parku). 

Miestne ulice ako Gipsy Hill sú situované do kopca s nádhernými výhľadmi na vzdialené londýnske mrakodrapy a v slnečnom počasí to tu až nápadne pripomína San Francisco. 

Čo tu nevynechať:

• Voľne prístupné sochy dinosaurov v parku Crystal Palace - pochádzajú ešte z viktoriánskej éry! 
• Víkendový blší trh Haynes Lane Market 
• Crystal Palace Food Market - trh s jedlom a potravinami od miestnych dodávateľov 
• Zaujímavé miestne podniky - bary, obchodíky a kaviarne
• Crystal Palace Subway - nádherná viktoriánska stanica metra, ktorá je bohužiaľ verejnosti prístupná iba výnimočne! 
• Fotogenické ulice v okolí Gipsy Hill

Battersea 

V Battersea sme bývali, keď sme v Londýne žili prvýkrát a prirástlo mi to tu k srdcu. Je to štvrť na južnom brehu Temže, čiže sa tu dajú podnikať nekonečné prechádzky popri rieke. 

Nie je tu rušno a turistu tu prakticky nestretnete, pritom tu je krásny Battersea Park (kde sa počas Bonfire Night konajú veľkolepé ohňostroje) a zrekonštruovaná budova bývalej elektrárne Battersea Power Station, kde môžete navštíviť zaujímavé reštaurácie alebo si len tak polebediť na lehátkach s ľadovou kávou v ruke. 

Čo tu nevynechať:

• Battersea Power Station - miesto s úžasnou atmosférou
• Battersea Park a jeho budhistická pagoda
• Zaujímavé podniky - vyhlásené puby a nezávislé kaviarne (napríklad Coffee Affair,
• Brickwood, Sendero, Kapihan)
• Jedlo na Nine Elms Sunday Market

Putovná výstava Museum of the Moon umelca Luka Jerrama v októbri zakotvila v nádherných priestoroch katedrály Southwark. Bola som sa tam pozrieť a musím povedať, že mi krásna inštalácia vyrazila dych. Videli ste ju aj vy? 

VEDELI STE?

Replika mesiaca s priemerom sedem metrov obsahuje snímky mesačného povrchu NASA vo vysokom rozlíšení. V približnej mierke 1:500 000 predstavuje každý centimeter vnútorne osvetlenej sférickej sochy 5 km povrchu Mesiaca.

Poďme sa spolu báť…blíži sa Halloween, tak vás tentokrát vezmem na miesta v Londýne, kde sa odohrala desivá história, údajne tam strašia duchovia alebo vám z nich len bude behať mráz po chrbte! Pripravení? 

Starožitníctvo Relic Antique Warehouse

Keď som sem vošla, nevedela som, kam sa dívať skôr. Z rohu miestnosti ma zo zloženého lakovaného paravanu odsudzuje povedomá tvár kráľovnej Viktórie vo vdovskom čepci. Čas z nej vyťahal všetok život a farby, takže jej pleť má mŕtvolný olivový odtieň. 

Ani ostatné portréty, ktoré sú po celej miestnosti ledabolo navŕšené jeden cez druhý, nevyzerajú veselo. Obraz malého dievčatka (alebo veľmi vyfinteného chlapčeka) v ruke drží kyticu kvietkov a prebodáva ma pohľadom, ktorý varuje: “Radšej nezhasínaj svetlo.” Najhorší je výjav vražednej huslistky v tóge, ktorá hyzdí vitrážové okno. Vyzerá ako negatív filmu a jej oči ma budú hypnotizovať ešte dlho.  

Krajčírska panna s dreveným odoberateľným poprsím, figurína s dozadu otočenými dlaňami (au!), či nahrubo otesané drevené holé hlavy vystavené na parapete… to sú len niektoré z vecí, ktoré by som si domov veru nekúpila a to som veľká fanynka londýnskych blšákov. 

• Starožitníctvo Relic Antique Warehouse nájdete neďaleko vlakových staníc St Pancras a King's Cross. V nedele a pondelky majú zatvorené. Trúfnete si zablúdiť tam? 

Operačná sála z čias Jacka Rozparovača

Trepanácie, amputácie, zákroky, ktoré bol zázrak prežiť. To všetko za účasti plného hľadiska študentov medicíny a zvedavých divákov, usadených na laviciach okolo krvou postriekaného operačného stola. Amfiteáter bolesti. 

Old Operating Theatre nie je pre ľudí so slabým žalúdkom. Je to jedna z najstarších dochovaných operačných sál, aké dnes vídame len v historických filmoch. Predieram sa zaprášeným podkrovím s vitrínami, z ktorých na mňa civia prázdne očné diery lebiek, fľašky morfia, kokaínu a belladony a vypreparované orgány naložené vo fľašiach. 

Zo starožitných lekárskych nástrojov je mi úzko a v takýchto chvíľach som veru rada, že žijem v 21. storočí, hoci moje romantické predstavy ma občas zavedú do minulosti. Pacienti na dobových výjavoch sú synonymom zúfalstva a musí ich držať niekoľko dospelých mužov, aby neutiekli z operačného stola. Stavím sa, že ich duchovia sem chodia pravidelne strašiť. 

• Old Operating Theatre nájdete neďaleko London Bridge. Dole si kúpite vstupenku a vyšplháte sa po schodoch až do podkrovia, kde sa nachádza celá expozícia bylinkárstva a histórie medicíny (hlavne ženskej, keďže sála bola súčasťou ženskej nemocnice). Vstupné £7.50. 

Metropola mŕtvych Highgate Cemetery

Viktoriánci mali smrť vo veľkej úcte a aj v posmrtnom živote sa snažili zaistiť si nejaký ten luxus. Ich cintoríny preto pripomínajú veľkolepé metropoly mŕtvych. V Londýne je sedem takýchto miest, ktoré si získali prezývku “Magnificent Seven”. Jedným z nich je Highgate Cemetery. Vstup do staršej, strašidelnejšej časti je možný len so sprievodcom. Hrozí totiž, že sa prepadnete do jedného zo zle udržiavaných hrobov. 

Prechádzame sa okolo sôch bledých anjelov, večne spiacich psov pri nohách svojich zosnukých pánov a keltských krížov utopených v džungli brečtanu. Vznešenejšie rodiny tu majú hrobky, v ktorých by sa pohodlne dalo bývať: aktuálna ponuka prenájmov v Londýne je rozlohou dosť podobná, ak nie stiesnenejšia. 

Architektúra cintorína je voľne inšpirovaná arabským svetom a odkazujú naň aj názvy: Circle of Lebanon, Egyptian Avenue… Libanonský okruh je zároveň najznámejšou časťou cintorína, ktorú obľubujú aj filmári. Natáčali sa tu napríklad Fantastické tvory, Dorian Gray a viacero hororov. Niet divu, keďže to tu vyzerá dosť strašidelne a o Highgate Cemetery kolujú všelijaké duchárske a upírske historky. 

• Highgate Cemetery sa nachádza na severe Londýna a odhaduje sa, že je tu pochovaných zhruba 170 000 ľudí. Cintorín je zložený z dvoch oddelených častí: West a East. Východná časť (East) je novšia a je tu napríklad pochovaný Karl Marx. Ak vás však lákajú duchovia a viktoriánske tajomno, zamierte do staršej západnej časti (West) aj so sprievodcom. Vstupné od £15.

Viktoriánsky cintorín zvieratiek v Hyde Parku

Málokto o ňom vie a nie je bežne prístupný. V Hyde Parku, v samom srdci Londýna, sa nachádza cintorín domácich zvieratiek (Hyde Park Pet Cemetery). Vraj ide o jedno z najstrašidelnejších miest v Londýne a hoci som zatiaľ nemala príležitosť ho osobne navštíviť, mám ho už dlho na zozname. 

Príbeh miesta sa začal písať v roku 1881 vlastne náhodou. Manželský pár, ktorý rád chodil na prechádzky do Hyde Parku, prišiel o svojho starého psa Cherry. So strážnikom parku sa dohodli, že im dovolí zviera pochovať v jeho záhrade - na mieste, ktoré malo najradšej. Dostalo aj náhrobný kameň s nápisom: “Chúďatko Cherry. Umrel 28 apríla 1881.” 

Keď sa o tom dopočul vojvoda z Cambridge (ktorému práve pod kolesami koča nešťastne zahynul jeho pes Prince), pribudol ďalší hrobček a nápad sa medzi bohatými Londýnčanmi okamžite uchytil. V dobe, kedy zvierací cintorín oficiálne zatvorili, tu bolo 300 hrobov. 

• Hyde Park Pet Cemetery nie je otvorený pre verejnosť, ale je možné zúčastniť sa hodinovej prehliadky (max pre 6 ľudí, cena je £60). Ak chcete cintorín iba zahliadnuť na vlastné oči, vydajte sa po Bayswater Road okolo Victoria Lodge - náhrobky je vidieť cez plot. 

Greenwich Foot Tunnel: Tunel pod Temžou

Vedeli ste, že pod Temžou vedie storočný peší tunel, ktorý spája Greenwich s mrakodrapmi posiatym Isle of Dogs? A vedeli ste, že tento tunel je vraj epicentrom paranormálnych aktivít? 

Keď sem prídete v dobe, kedy je tunel prázdny (cez deň je totiž plný turistov a miestnych, ktorí si tadiaľto robia skratku do práce), vraj je tu počuť záhadné kroky, šepot a iné zvláštne, nevysetliteľné zvuky. Tie sa v tuneli dobre rozliehajú, keďže je obložený 200 tisícmi porcelánových dlaždíc a má vďaka tomu akustiku verejných záchodov. 

Tunel sa počas druhej svetovej vojny používal ako protiletecký kryt a vraj ním blúdia stratené duše tých, ktorí počas bombardovania Londýna prišli o život. Ja som našťastie ich tienisté postavy nezahliadla, ale rozhodne by som do tunela nechcela prísť sama alebo v noci. Je totiž otvorený 24 hodín denne. 

• Tunel je zadarmo prístupný. Vchod na greenwichskej strane sa nachádza v malej kupolovej budove neďaleko lode Cutty Sark a vedie k nemu dole výťah alebo schody (v noci len tie).

Crossbones Graveyard: Cintorín prostitútok a žobrákov

Southwark sa kedysi nachádzal za hradbami mesta a bolo to vraj miesto, kam by si po zotmení netrúfol ani policajt. Skrývali sa tu kriminálnici, žobráci a dlžníci, ktorí často skončili svoje smutné životy v miestnom chudobinci The Mint (Mincovňa), pretože si nemali ako zarobiť na splatenie svojich dlhov. 

Umieralo sa tu na choleru aj podvýživu a mnoho detí neprežilo prvý rok. Konali sa tu krvavé medvedie zápasy a ak vás tu okradli, bol to ešte ten lepší prípad (vyberači daní vás totiž mohli aj zavraždiť alebo znásilniť). A ulice samozrejme lemovali prostitútky, ktorých šéfom nebol nikto iný než… sám biskup. 

Áno, cirkev mala v tej dobe pod palcom najstaršie remeslo a biskup z Winchesteru bol niečo ako vrchný pasák (vydával prostitútkam oficiálnu licenciu). Aj preto sa miestne prostitútky prezývali “Winchester Geese” - Winchestrove husi. Po smrti sa im však cirkev neváhala obrátiť chrbtom a boli bez obradu pochovávané na mieste, kde práve stojím. Crossbones Graveyard.

Je to neoficiálny cintorín, kde leží 15 000 tiel žobrákov, novorodencov a prostitútok. Dodnes tu vraj zo zeme bežne vykukne holenná kosť alebo prázdne oko lebky. Od postaršej pani, ktorá cintorín stráži, sa dozvedáme, že sa tu každý týždeň konajú obrady za stratené duše. Na internete si neskôr zisťujem, že na cintoríne sa konajú aj pohanské a čarodejnícke rituály.

Prichádzame k bráne, na ktorej visia tisíce vyblednutých stužiek, dažďom pokrčených plyšákov a ďalších talizmanov, ktoré sem ľudia priviazali na pamiatku všetkých “outcasts” - vydedencov. Je to akési symbolické miesto, kde nikdo neostane zabudnutý, nech žil a umrel akokoľvek. 

• Pre verejnosť je Crossbones otvorený iba tri dni v týždni od 12:00 do 14:00. Cintorín je prístupný zadarmo.

Opustená zrúcanina v Sydenham Hill Forest

Neviem, či tu straší, ale tieto zrúcaniny vyzerajú v pochmúrnom anglickom počasí impozantne. Pritom sú “falošné”, postavili ich počas viktoriánskej éry ako zámernú zrúcaninu (tzv. folly), ktorá nikdy nemala praktický účel. Je len na ozdobu a dávno opustená. 

Keď sa niekedy vydáte objavovať málo známe tajomstvá južného Londýna, zájdite na prechádzku do lesa v Sydenham Hill. Ocitnete sa v tichom náruči stromov, cez koruny ktorých ledva presvitá denné svetlo. Ak sa nestratíte, lesné cestičky vás napokon zavedú až ku zrúcaninám, ktoré mi trochu pripomínajú svet elfov z Tolkiena.  

• Zrúcaniny Victorian Folly v Sydenham Hill Forest sú prístupné zadarmo a kedykoľvek

“Ellie, my bychom chtěli vidět Londýn… tvýma očima,” hovorí mi kamarátka Helča, ktorá je u nás s manželom Davidom pár dní na návšteve. Centrum aj najznámejšie pamiatky už obaja videli a teraz by si chceli rozšíriť obzory a spoznať Londýn aj z inej stránky než len z tej, ktorá sa obyčajne ocitne ako suvenír na chladničke.

Natešene súhlasím a viem presne, kam ich vezmem (máme na to celú nedeľu). Som si istá, že o turistov ani nezakopneme. Ste pripravení na moje londýnske tajomstvá? V dnešnom príbehu ich totiž prezradím aj vám! 

Dulwich Village: Malebná štvrť na juhu Londýna 

Bývame v južnom Londýne, ktorý je celkovo medzi turistami menej známy než sever, kde nájdete všetky tradičné veci ako Buckingham Palace, Trafalgar Square či mrakodrapy s vtipnými prezývkami Uhorka, Vysielačka či Strúhadlo na syr. 

Výlet plánujem začať tým, že sa vlakom odvezieme do Dulwich Village. Možno ste si už všimli, že na juh od Temže metro veľmi nejazdí (drvivá väčšina zastávok je na severe, ktorý je pod zemou prešpikovaný ako starý ementál - a londýnske metro je veru aj podobne aromatické). 

Tu narážame na prvú drobnú prekážku: naša vlaková stanica je dnes zatvorená kvôli opravám, takže sa napokon vezieme ako jediní cestujúci v náhradnom autobuse (poschodovom, takže Helča a David aspoň majú typický londýnsky zážitok ako bonus). Londýnske vlaky by boli super, keby neboli také nevyspytateľné. Časté štrajky som prestala počítať, keď mi došli prsty na rukách. 

Vystupujeme vo West Dulwich, kde vstupujeme do maličkého parku Belair Park, ktorý vznikol z bývalých záhrad okolo snehobieleho sídla Belair House, postaveného v roku 1785 pre bohatého obchodníka s kukuricou (zo zámku je dnes reštaurácia). 

Týmto parkom s Romčíkom a malým chodíme často a najradšej po lesnom chodníku okolo miestneho jazierka, o ktorom som sa len nedávno dozvedela, že je to v skutočnosti posledný pozostatok stratenej rieky Effry (poznámka: okrem Temže sú ostatné londýnske rieky buď pochované pod zemou ako súčasť mestskej kanalizácie alebo úplne zanikli). 

Je ukážkovo krásny jesenný deň, takže sú všetci vonku a hrajú kriket, tenis alebo futbal. Zdá sa mi, že všetci Angličania majú kraťasy, zatiaľ čo my traja už máme svetre a kabáty. 

Z parku mierime k Dulwich Picture Gallery, maličkej, ale historicky aj architektonicky zaujímavej galérii, ktorá je najstaršou svojho druhu na svete! Dnes ju nenavštívime, ale milovníci umenia (hlavne Rembrandta, Rubensa či Poussina) by ju nemali vynechať. 

Pri galérii je pekná kaviareň (Flotsam & Jetsam), v ktorej robia výborné sendviče a v záhrade sú lavičky, na ktorých sa dá príjemne posedieť a oddýchnuť si. 

Z galérie smerujeme do Dulwich Village, miestneho miniatúrneho centra, na ktoré nás upozorňujú aj pekne maľované šípky. Kráčame okolo kaplnky Christ's Chapel, ktorá má zozadu krásne historické nádvoríčko (odporúčam nakuknúť). Nakukli sme do brány vedúcej do Dulwich Parku, ktorý si ale nechávame až na neskôr. Hneď na začiatku parku stojí rozkošný domček ako z rozprávky, v ktorom sídli detské centrum s vtipným anglickým názvom Whippersnappers. 

V Dulwich Village si vystojíme radu v obľúbenej pekárni Gail's. Je to reťazec, ale pečú DOKONALÉ škoricové buchty (cinnamon bun): na vrchu chrumkavé a naspodku vláčne a maslové. Dávame si aj kávu a všímame si, že červená telefónna búdka, ktorá tu stojí, je v skutočnosti defibrilátor - častý fenomén hlavne na anglickom vidieku. 

Pomotáme sa po obchodíku s krásnymi vecami Tomlinsons a ja silou-mocou odolávam, aby som si v kvetinárstve (Bartleys Flowers Limited) nekúpila plnú náruč nádherne ružových vresov, ktoré mi pripomenuli vresoviská v Peak District. Podobne odolávam aj pred kníhkupectvom. Neďaleko je malá pobočka reštaurácie Megan's, ktorá má prekrásny romantický interiér (plný svetielok a makramé lustrov) a na ktorej sestru sme si v Battersea museli vystáť radu, aby sme sa tam dostali. 

Náhodne odbočujeme a vychutnávame si architektúru kľudného londýnskeho predmestia - krásne udržiavané vily z oranžových tehál, vchody s vitrážovým sklom, typické príjazdové cestičky z mozaiky so šachovnicovým vzorom. Jeseň Londýnu neskutočne pristane a stromy už majú oranžové a žlté ombré, ako poznamenáva Helča. Fotiť by sa dalo na každom kroku a aj často zastavujeme. 

Napokon vchádzame bočnou bránou do Dulwich Parku, v ktorom ich beriem na moju obľúbenú drevenú lávku nad jazierkom a do skrytej oplotenej záhrady, kam chodievame kŕmiť veveričky. 

Sú také krotké, že ich ku mne hneď pribehne niekoľko a skúmajú, či mám orechy alebo gaštany. “Ty jseš fakt jako ta Disney princezna,” smeje sa David, ktorý už dlho sleduje môj blog (prirovnanie k Disney princeznej som už použila). Krčím plecami, lebo na to ťažko niečo namietať. Som rada, že sa im môj pomalý, zelený Londýn tak páči, hoci už začíname byť hladní a unavení. 

Cez park a náhodné krásne ulice sa vraciame smerom k autobusovej zastávke, z ktorej pokračujeme do Crystal Palace. 

Crystal Palace: Londýnske San Francisco

Crystal Palace nesie svoj názov podľa dnes už neexistujúceho skleneného paláca z viktoriánskej éry. Postavili ho v roku 1851 v Hyde Parku, aby v ňom mohli usporiadať veľkolepú svetovú výstavu (Great Exhibition). Po skončení výstavy palác presunuli na súčasné miesto, ale v roku 1936 zhorel a dnes sa po ňom zachovali len nepatrné stopy - napríklad sfingy a či vyvýšené terasy - a maličké múzeum. 

Autobusom sa vezieme do rušnej časti, ktorú miestni prezývajú “The Triangle”. Je to doslova trojuholník ulíc, na ktorých sídlia samé zaujímavé podniky, obchodíky a reštaurácie. Dávame si neskorý obed v halloweensky vyzdobenom pube Sparrowhawk. Keby sme mali viac energie, určite by sme sa nekonečne dlho túlali kopcovitými ulicami v okolí, ktoré (hlavne v slnečnom počasí) pripomínajú San Francisco. Ale šetríme sily, kocháme sa krásnym výhľadom na mrakodrapy v diaľke a keďže je nedeľa, beriem Helču a Davida na svoj obľúbený blší trh na Haynes Lane a do gýčovito farebného pop-up obchodu s vintage módou Free the Gallery. 

Kým si Helča a David skúšajú pár krásnych kúskov, dávam sa do reči s milou pani s nádhernom smaragdovo zelenom kabáte a červených šatách, ktorá sa nahlas chichoce, že vyzerá ako chodiace Vianoce. Kabát má zo sekáča a dúfam, že raz niekde presne taký objavím aj ja! 

Po anglických blšákoch a sekáčoch chodím fakt rada a vždy s jasným poslaním, momentálne napríklad zháňam starožitnú čajovú konvičku, ktorá by pasovala k viktoriánskym prasknutým šálkam, čo mám doma. 

Kupujeme chlieb v pekárni Blackbird Bakery (jednu pobočku máme aj v našom susedstve a tak viem, že pečú výborný kváskový chlieb) a okolo neviem koľkých starožitníctiev sa vraciame ku Crystal Palace parku. Je velikánsky a dnes už nemáme čas na jeho návštevu, tak možno nabudúce. S Romčíkom ho máme prechodený krížom-krážom: je v ňom napríklad bludisko (The Maze), koncertné pódium, športové centrum s niekoľkými štadiónmi, jazierko so sochami dinosaurov (ktoré mimochodom tiež pochádzajú z viktoriánskej doby)... skrátka je to príjemné miesto, kde je vždy čo robiť. 

Poslednú zaujímavosť ukazujem Helči a Davidovi len v mobile, pretože zatiaľ nie je verejne prístupná. Je to podchod prekrásnej viktoriánskej vlakovej stanice, ktorý sa zachoval v podzemí (stanica fungovala v dobe, kedy ešte existoval Crystal Palace a ľudia ho navštevovali ako dobovú raritu). Mala som to šťastie podchod vidieť v rámci londýnskeho festivalu architektúry ako jedna z mála, než dokončia rozsiahlu rekonštrukciu a po vyše sto rokoch ho otvoria pre verejnosť. Skryté tajomstvá, ktoré sú pre väčšinu ľudí neviditeľné, sú moja špecialita a Londýn je na ne nevyčerpateľne bohatý. 

S touto myšlienkou ukončujem dnešný “deň podľa Ellie” a dúfam, že si Helča a David odvezú na Londýn krásne spomienky.