Príbehy

Hľadať spriaznené duše nikdy nepatrilo medzi moje silné stránky. Napriek tomu sa mi ale párkrát v živote stalo, že som sa dala do reči s ľuďmi, ktorým som z nejakého dôvodu nedokázala odolať. Lákalo ma stať sa svedkyňou ich príbehu a dokonca ich možno pustiť za tú vysokú hradbu, ktorú som okolo seba dlho stavala. Nechať sa nimi očarovať. 

Presne tak som to mala s pani Richmondovou. Bola to staručká majiteľka antikvariátu v Hampsteade, kam som po škole chodievala hľadať zabudnuté knihy o dejinách čarodejníctva, novodobom pohanstve, minulých životoch či iných témach, ktoré ma práve fascinovali. 

Pamätám si ju zahalenú v chuchvalci tabakového dymu, z ktorého sa mi robilo zle, ale ani to ma od častých návštev antikvariátu neodradilo. Pani Richmondová nikdy nepustila z ruky fajku, akú by ste si predstavili v rukách viktoriánskeho gentlemana. Ani keď mi za pokladňou balila knihy do papierového vrecka, ktoré potom celú cestu domov smrdelo ako Tolkienova brašna.

“Neškodí to vašim knihám? Tabakový dym?” odvážila som sa raz opýtať, kým pani Richmondová vzadu naskladňovala vzácne vyzerajúcu kolekciu kníh. S rozvážnosťou kňaza najprv položila zväzok naspäť do krabice a potom ma prepichla oceľovosivými očami. Nebol v nich hnev, ale poznanie. 

“Moja milá, tieto knihy už niečo zažili. Veci, o ktorých by sa mne a tebe mohlo len snívať,” prehodila s láskavosťou, ktorá nebola určená mne. “Trocha môjho hriešneho potešenia im rozhodne neuškodí.” 

 Páčila sa mi predstava, že knihy majú svoj vlastný život, že to nie sú len neživé predmety, ktoré po prečítaní odložíte do police a stanú sa bezvýznamným zátiším. To bola prvá tenučká nitka, ktorá ma s pani Richmondovou v mojich predstavách spojila.

Kiež by som si už vtedy všimla, že je niečo inak. Napríklad to zrkadlo prekryté hrubou brokátovou látkou, z ktorého vykúkal len pozlatený rám. 

Alebo skutočnosť, že pani Richmondová nikdy nechodila von.

***

Po strednej škole ma osud (alebo moje vlastné rozhodnutie) zavial na univerzitu na opačnom konci Londýna. 

Antikvariát, pani Richmondová a všetky jej knihy sa v mojej mysli zvinuli do malého klbka, ktoré sa nenápadne odkotúľalo preč. Postupne sa odkotúľali aj ďalšie klbká, ktoré tvorili moju dospievajúcu osobnosť: úvahy o čarodejníctve a reinkarnácii vystriedali nekonečné skriptá a večery v knižnici, počas ktorých som sa v malom krúžku spolužiakov snažila lúštiť latinskú kurzívu. 

Vysnené štúdium histórie ma pohltilo natoľko, že som domov jazdila čoraz menej. Podobne ako moji spolužiaci, z ktorých sa postupne stali kolegovia a vytvorili sme si vlastný svet. Akademický. Bezpečný. Taký, v ktorom sa pri vzácnych knihách rozhodne nesmelo fajčiť. 

Sporadické víkendové návštevy doma vždy roztočili kolotoč rodinných návštev a ak som sa aj ocitla v blízkosti antikvariátu, bolo mi trápne len tak tam po rokoch vtrhnúť a… čo? 

Spýtať sa pani Richmondovej, ako sa má a čo si myslí o počasí? 

Moje introvertné ja si našlo chabú výhovorku a zvíťazilo. Klbko ostalo dlho zmotané. 

***

Keď som po rokoch písala svoju dizertačnú prácu a nemohla som zohnať jeden dôležitý prameň, napadlo mi zastaviť sa aj v “našom” antikvariáte. Predsa len - pani Richmondová sa vždy špecializovala na vzácne knihy. Chodievali za ňou historici, spisovatelia, profesori aj zberatelia. Muži vo vlnených kabátoch s vreckami naruby aj ženy s atramentovými prstami. Môj typ ľudí. 

Zaujímavé, ako sa vám dokáže odcudziť mesto, ktoré kedysi bolo súčasťou vášho najužšieho sveta. Každodenných rituálov ako jazda školským autobusom alebo rande v knižnici. Polovicu podnikov nahradili iné. Ale niektoré veci by som si vybavila, aj keby ste ma zobudili o polnoci. 

Neskorá jeseň sa mi už nepríjemne zahryzávala pod kabát, keď som sa popamäti blížila k rohovému výkladu, v ktorom sa tlačili zikkuraty kníh. Kedysi bol tyrkysovo zelený, ale farba sa rokmi olúpala a odhalila tmavosivé miesta pripomínajúce slabiny chorého a unaveného tvora. Dvere antikvariátu sa v tej presklenej knižnej mozaike úplne strácali.  

Veľmi som nepremýšľala a vzala som dvere za kľučku. Celé moje podvedomie čakalo cinknutie zvončeka, ktorý sa vždy hompáľal nad dverami a oznamoval príchod zákazníka. 

Dvere sa ani len nepohli. Až potom som si ho všimla. Útržok papiera zastrčený za jednou z okenných tabuliek, posypaný úhľadným staromódnym písmom.

A nápis: “Naveky zatvorené.”

Keď sa presťahujete na miesto ako Londýn, všetko vám zo začiatku príde úžasné. Vzrušujúcejšie ako doma, toľko príležitostí… Dokonca aj ľudia, ktorých náhodne stretávate na ulici sa vám javia ako z nejakého muzikálu. Akoby ani nechodili okolo vás, vlnia sa v rytme imaginárnej pesničky, ktorá sa vo vás pustila na plné pecky. S radosťou sa jej poddávate, tancujete s nimi, veď žijete svoj sen!

A potom to príde, kapitola známa každému emigrantovi. Nazvime ju rozčarovanie alebo bod zlomu. Niekedy vás to zastihne náhle, inokedy sa postupne zakráda do vašich dní a nocí ako toxický vzťah, ktorého sa neviete zbaviť. Najlepšie prirovnanie, aké si viem vybaviť, poznám z archeologických expedícií, na ktoré som jazdila ako študentka.

Keďže som sa špecializovala na Blízky východ, expedície nášho oddelenia sa odohrávali v diametrálne odlišnej kultúre a podnebí, navyše často v drsných či na naše pomery primitívnych podmienkach. Kvôli škorpiónom sme spali pod moskytiérami na streche, za záchod nám slúžila porcelánová diera v zemi, ktorú sme po každom použití postriekali hadicou a náš kuchár nám jedného krásneho večera naservíroval pod sýrskymi hviezdami pečenú baraniu hlavu aj s očami, ktorej do papule ozdobne nastrkal hrsť mäty. Miestna delikatesa!

Jedna z prvých vecí, ktorú sa nám naši mentori z univerzity snažili ako neskúseným študentom vštepiť do hlavy (okrem typológie keramiky kultúry haláfskej), bol pojem kultúrny šok. Pripravovali nás naň preventívne už v Brne, v pohodlí prednáškových miestností, hoci na takú vec sa pripraviť nedá.

Na emočný koktejl zmiešaný z ingrediencií ako nové prostredie, neznámi ľudia, cudzie zvyky, odlúčenie od blízkych. Kedy vám bytostne začnú chýbať aj veci, ktoré ste doma ani nevnímali: otravný zvuk hodín v obývačke (sestra kvôli nim nemohla spať, tak sme ich museli strčiť do komody), vôňa perín vyvetraných u babky na tatranskom vzduchu, chuť chlebíka vo vajíčku - našej jedinej nedeľnej povinnosti, keďže do kostola sme nikdy nechodili. Kedy bytostne pociťujete, že ste na všetko sami, hoci obklopení ľuďmi.

Kultúrny šok vzniká pri prechode zo známej kultúry do neznámej. Túto skúsenosť najčastejšie popisujú ľudia, ktorí vycestovali do zahraničia za prácou či štúdiom, no do istej veľmi malej miery ju môžete zažiť aj na dovolenke v cudzine.

Zrazu vám príde ťažké dýchať na tomto cudzom, nepriateľskom mieste, kam ste si mysleli, že chcete zapadnúť. Akoby ste boli dielik puzzle, ktorý niekto otočil nesprávnym cípom nahor a snaží sa ho nasilu vtlačiť na miesto bez ohľadu na to, či ho pritom poláme.

Aj to, čo vás zo začiatku fascinovalo, vám zrazu príde hrozne cudzie: či už je to zvolávanie muezína k modlitbe alebo len to, že v britskej samoobsluhe za boha neviete nájsť normálne maslo (prečo ho solia a prečo to píšu tak malými písmenami?!!!!). Alebo že ste v kuchyni 150-ročného domu, ktorý si v predraženom Londýne prenajímate za nekresťanské peniaze, našli myš a majiteľka domu nad tým len mávla rukou so slovami: “Aj tu na Kréte máme myši. S tým nič nenarobíte.”

V tomto bode zlomu sa ľudia na archeologickej expedícii zvyknú rozdeliť na dve skupiny. Na tých, ktorých šok ochromí, uzavrú sa do seba a pod spacákom na prstoch počítajú dni do návratu domov. Cez deň zabodnú nos do telefónu, prepnú na autopilota a vlastne úplne prestanú vnímať svet okolo seba, pretože majú strach, čo by s nimi ten svet urobil.

A na tých, ktorí v sebe nájdu vnútornú silu a hodení do vody sa naučia splývať. Nechajú sa unášať zvukom bazárov a mešít, dávajú sa do reči s miestnymi, skúšajú sa lámane dohovoriť v cudzom jazyku, riskujú, že sa miliónkrát strápnia, keď sa na kolenách snažia miesiť cesto na chlieb či podojiť kravu. Nepovyšujú sa nad robotníkov, ktorí strávili dekády v hline, ktorú sme my archeológovia prišli rozkopať. Pýtajú sa ľudí na mená, na ich príbehy, tak veľmi odlišné od jednoliateho obrázka zo správ či filmov.

Tá druhá skupina sa prispôsobí tam, kde sa prispôsobiť dá. Rešpektuje to, čo je možno iné alebo pre nás nepochopiteľné, ale ľudsky zmysluplné (na určitej základnej úrovni sme všetci rovnakí a na ničom inom nezáleží). Zachová si v sebe to, čo tvorí našu podstatu, našu identitu (ja napríklad v zahraničí vždy pociťujem beštiálnu lojálnosť kapele Elán a Mekymu Žbirkovi), ale zároveň sa nebráni znovuzrodeniu.

Druhá skupina sa napokon vráti domov (ak sa vôbec niekedy vráti) oveľa bohatšia. Rituál prechodu niekedy dokonca zájde tak ďaleko, že vám v zahraničí dajú nové meno či prezývku. Ja som si v Sýrii vyslúžila od miestnych Kurdov meno “Barchek” (jahniatko), v Turecku mi zas prischla prezývka “La Bebe” (bejby) a “Çipetpet” (štebotať, čvirikať).

Som na tieto svoje mená hrdá, hoci nie sú nijak vznešené (český orientalista Alois Musil získal od beduínov čestné meno Šejk Músa ar-Rueli. Mňa v podstate prirovnali ku sliepke). Robia ma silnejšou, ľudskejšou. Sú mojou súčasťou a tvoria moju osobnosť, ktorá sa vďaka nim nezľakne prvej výzvy či problému.

Tu v Londýne mám momentálne pocit, že sa na nás problémy akosi valia jeden za druhým. Romčík prišiel krátko po našom presťahovaní o prácu a musel si hľadať novú. Chalúpka je síce útulná, ale prakticky nám padá na hlavu. Náš pes chytil od miestnych líšok blchy, ktorých sa bolo hotové peklo zbaviť. Žijeme v nekonečnom kolotoči povinností rodičov, ktorí mali bláznivý nápad odsťahovať sa s malým dieťaťom do zahraničia a začať úplne odznova. Sme šťastní, ale zďaleka nenosíme ružové okuliare, hoci sa to tak niekedy môže zvonku zdať.

Odkedy mi vyšla kniha, ľudia mi často píšu, že mi v dobrom závidia, ako žijem svoj sen. Kamarátka to nazvala rozprávka: začínajúca spisovateľka s manželom, synčekom a jazvečíkom žije vo viktoriánskej chalúpke na kraji Londýna.

Každý sen však pod sebou má jeden málo viditeľný, ale neotrasiteľný základ: to, čo ste museli obetovať, aby ste ho získali. To, s čím sa musíte denno-denne pasovať než si to naozaj nastavíte také, aké chcete. Tie chvíle, kedy vám je naprd, zúfalo, osamelo, kedy vás až kdesi pod rebrami bolí z toho, ako veľmi vám chýba to, čo ste zanechali doma výmenou za krehkú ilúziu, ktorá iba pomaličky naberá jasné kontúry.

Nič nie je zadarmo a o živote emigrantov to platí dvojnásobne. Zlaté časy, kedy sa do Anglicka jazdilo za dobrým a takmer istým zárobkom, sú už dávno v nedohľadne a ja vnímam ako ohromné šťastie, že tu môžeme byť a že si popri tom všetkom občas ukradnem chvíľu na písanie.

Nepotrebujem dokonalý Londýn z pohľadnice. Nepotrebujem muzikál. Potrebujem sa len pozrieť na Romčíka a na nášho synčeka, ktorí sú môj pevný bod, keď mám pocit, že sa už-už zlomím. Pozrieť sa dole, ku svojim nohám, kde sa nepatrne vlnia moje slovenské korene, na ktoré som nikdy nezanevrela, hoci mi je zo súčasných správ z domova úzko. Viem, že som presne tam, kde potrebujem byť. Že žiaden dobrý príbeh neexistuje bez zápletiek.

A že solené maslo nie je v porovnaní s pečenými baraními očami vlastne nič hrozné. :)

Mám kamarátku, ktorá pracuje ako sestrička na áre. Je veľa vecí, ktoré na nej obdivujem, ale asi najviac to, ako sa dokáže celé roky starať o mimoriadne ťažké prípady, ktoré nezriedka končia smutne, a napriek tomu si zachovať veľkú ľudskosť, ktorou Lúca prekypuje. 

Vždy má prehľad o všetkom, čo sa v našom živote deje, vždy ma vypočuje, nech sa deje čokoľvek a je to expertka na udalosti typu narodeniny či dokonca naše výročie svadby, na ktoré sme my sami s Romčíkom tento rok úplne zabudli. Sme kamarátky už dlho a Lúcu považujem za najsilnejšie srdce každej party. Srdce levice. 

Nedávno nás aj s manželom a dcérkou navštívila v Londýne a večer po uspávaní mi úplnou náhodou napadlo, že sa konečne opýtam na to, na čo som akosi nikdy nemala odvahu. 

Väčšinou sa zaujímam hlavne o jej historky z nemocničného prostredia, ale tentokrát to zo mňa vypadlo. Ten veľký slon, ktorý sa zrazu pred nami zhmotnil v miniatúrnej obývačke našej chalúpky: 

“Luci, ľudia vám tam často umierajú, že?” 

“No… jo, bohužel jo,” odvetí Lúca a pokrčí ramenami. Taký je život, hovoria mi jej oči, ktoré, ako mi práve došlo, vidia smrť zblízka a tak často, ako si to my ostatní nevieme predstaviť. 

“A-aké to je?” 

“Většinou smutné. Někdy nečekané, ale jindy zas jako osvobození. Nebo jak to myslíš?” 

“Ja vlastne neviem… len mi to tak napadlo. Je napríklad nejaký zvyk, ktorý vy ako personál dodržiavate?” (Prehĺtam hrču v krku. Neviem, kde sa tam vzala.) “Keď niekto umrie?” 

Lúca sa zháči a potom prikývne: “No vlastně ano. Vždy čekáme dvě hodiny, kdysi to asi byla taková pojistka, teď už spíše jen zvyk… než někomu zavoláme. A ještě otevíráme okno.” 

“Okno?” 

“Jo, otevíráme okno v pokoji, někdy už když vidíme, že se smrt opravdu blíží. Aby duše mohla vyletět svobodně ven.” 

“To je pekné, že to robíte.” Vydýchnem. 

Lúca sa zamrví na gauči a vyzerá unavene. Možno je to dlhým dňom, ktorý máme s dvomi malými deťmi za sebou, možno sa na nej však predsa len podpísala nechcená rola občasnej sprievodkyne duší na druhý svet. 

Bavíme sa asi o niečom inom, v pozadí hraje seriál, ale ešte mi to nedá.

“Luci? Spomínala si mi, že sa ťa niekto nedávno pýtal, či pacientov vážne beriete len ako kus mäsa.”

Zaháňam svoje vlastné potlačené predstavy všetkých tých zamračených sestier, ktorým stres a únava vyhnali všetku ľudskosť z tváre. Lebo aj to je realita - Lúca o tom vie svoje a o práci v nemocničnom prostredí si určite nerobí ilúzie. 

“I to se někdy děje. Jsme jen lidi…”

Chytám ju za rameno a skáčem jej do reči: “Podľa mňa neberiete. Nie v hĺbke duše. To by to okno ostalo zatvorené.” 

Som rada za jej úsmev. Obe náhodne zablúdime pohľadom k oknu a potom už naozaj meníme tému.