Bod zlomu

Keď sa presťahujete na miesto ako Londýn, všetko vám zo začiatku príde úžasné. Vzrušujúcejšie ako doma, toľko príležitostí… Dokonca aj ľudia, ktorých náhodne stretávate na ulici sa vám javia ako z nejakého muzikálu. Akoby ani nechodili okolo vás, vlnia sa v rytme imaginárnej pesničky, ktorá sa vo vás pustila na plné pecky. S radosťou sa jej poddávate, tancujete s nimi, veď žijete svoj sen!

A potom to príde, kapitola známa každému emigrantovi. Nazvime ju rozčarovanie alebo bod zlomu. Niekedy vás to zastihne náhle, inokedy sa postupne zakráda do vašich dní a nocí ako toxický vzťah, ktorého sa neviete zbaviť. Najlepšie prirovnanie, aké si viem vybaviť, poznám z archeologických expedícií, na ktoré som jazdila ako študentka.

Keďže som sa špecializovala na Blízky východ, expedície nášho oddelenia sa odohrávali v diametrálne odlišnej kultúre a podnebí, navyše často v drsných či na naše pomery primitívnych podmienkach. Kvôli škorpiónom sme spali pod moskytiérami na streche, za záchod nám slúžila porcelánová diera v zemi, ktorú sme po každom použití postriekali hadicou a náš kuchár nám jedného krásneho večera naservíroval pod sýrskymi hviezdami pečenú baraniu hlavu aj s očami, ktorej do papule ozdobne nastrkal hrsť mäty. Miestna delikatesa!

Jedna z prvých vecí, ktorú sa nám naši mentori z univerzity snažili ako neskúseným študentom vštepiť do hlavy (okrem typológie keramiky kultúry haláfskej), bol pojem kultúrny šok. Pripravovali nás naň preventívne už v Brne, v pohodlí prednáškových miestností, hoci na takú vec sa pripraviť nedá.

Na emočný koktejl zmiešaný z ingrediencií ako nové prostredie, neznámi ľudia, cudzie zvyky, odlúčenie od blízkych. Kedy vám bytostne začnú chýbať aj veci, ktoré ste doma ani nevnímali: otravný zvuk hodín v obývačke (sestra kvôli nim nemohla spať, tak sme ich museli strčiť do komody), vôňa perín vyvetraných u babky na tatranskom vzduchu, chuť chlebíka vo vajíčku - našej jedinej nedeľnej povinnosti, keďže do kostola sme nikdy nechodili. Kedy bytostne pociťujete, že ste na všetko sami, hoci obklopení ľuďmi.

Kultúrny šok vzniká pri prechode zo známej kultúry do neznámej. Túto skúsenosť najčastejšie popisujú ľudia, ktorí vycestovali do zahraničia za prácou či štúdiom, no do istej veľmi malej miery ju môžete zažiť aj na dovolenke v cudzine.

Zrazu vám príde ťažké dýchať na tomto cudzom, nepriateľskom mieste, kam ste si mysleli, že chcete zapadnúť. Akoby ste boli dielik puzzle, ktorý niekto otočil nesprávnym cípom nahor a snaží sa ho nasilu vtlačiť na miesto bez ohľadu na to, či ho pritom poláme.

Aj to, čo vás zo začiatku fascinovalo, vám zrazu príde hrozne cudzie: či už je to zvolávanie muezína k modlitbe alebo len to, že v britskej samoobsluhe za boha neviete nájsť normálne maslo (prečo ho solia a prečo to píšu tak malými písmenami?!!!!). Alebo že ste v kuchyni 150-ročného domu, ktorý si v predraženom Londýne prenajímate za nekresťanské peniaze, našli myš a majiteľka domu nad tým len mávla rukou so slovami: “Aj tu na Kréte máme myši. S tým nič nenarobíte.”

V tomto bode zlomu sa ľudia na archeologickej expedícii zvyknú rozdeliť na dve skupiny. Na tých, ktorých šok ochromí, uzavrú sa do seba a pod spacákom na prstoch počítajú dni do návratu domov. Cez deň zabodnú nos do telefónu, prepnú na autopilota a vlastne úplne prestanú vnímať svet okolo seba, pretože majú strach, čo by s nimi ten svet urobil.

A na tých, ktorí v sebe nájdu vnútornú silu a hodení do vody sa naučia splývať. Nechajú sa unášať zvukom bazárov a mešít, dávajú sa do reči s miestnymi, skúšajú sa lámane dohovoriť v cudzom jazyku, riskujú, že sa miliónkrát strápnia, keď sa na kolenách snažia miesiť cesto na chlieb či podojiť kravu. Nepovyšujú sa nad robotníkov, ktorí strávili dekády v hline, ktorú sme my archeológovia prišli rozkopať. Pýtajú sa ľudí na mená, na ich príbehy, tak veľmi odlišné od jednoliateho obrázka zo správ či filmov.

Tá druhá skupina sa prispôsobí tam, kde sa prispôsobiť dá. Rešpektuje to, čo je možno iné alebo pre nás nepochopiteľné, ale ľudsky zmysluplné (na určitej základnej úrovni sme všetci rovnakí a na ničom inom nezáleží). Zachová si v sebe to, čo tvorí našu podstatu, našu identitu (ja napríklad v zahraničí vždy pociťujem beštiálnu lojálnosť kapele Elán a Mekymu Žbirkovi), ale zároveň sa nebráni znovuzrodeniu.

Druhá skupina sa napokon vráti domov (ak sa vôbec niekedy vráti) oveľa bohatšia. Rituál prechodu niekedy dokonca zájde tak ďaleko, že vám v zahraničí dajú nové meno či prezývku. Ja som si v Sýrii vyslúžila od miestnych Kurdov meno “Barchek” (jahniatko), v Turecku mi zas prischla prezývka “La Bebe” (bejby) a “Çipetpet” (štebotať, čvirikať).

Som na tieto svoje mená hrdá, hoci nie sú nijak vznešené (český orientalista Alois Musil získal od beduínov čestné meno Šejk Músa ar-Rueli. Mňa v podstate prirovnali ku sliepke). Robia ma silnejšou, ľudskejšou. Sú mojou súčasťou a tvoria moju osobnosť, ktorá sa vďaka nim nezľakne prvej výzvy či problému.

Tu v Londýne mám momentálne pocit, že sa na nás problémy akosi valia jeden za druhým. Romčík prišiel krátko po našom presťahovaní o prácu a musel si hľadať novú. Chalúpka je síce útulná, ale prakticky nám padá na hlavu. Náš pes chytil od miestnych líšok blchy, ktorých sa bolo hotové peklo zbaviť. Žijeme v nekonečnom kolotoči povinností rodičov, ktorí mali bláznivý nápad odsťahovať sa s malým dieťaťom do zahraničia a začať úplne odznova. Sme šťastní, ale zďaleka nenosíme ružové okuliare, hoci sa to tak niekedy môže zvonku zdať.

Odkedy mi vyšla kniha, ľudia mi často píšu, že mi v dobrom závidia, ako žijem svoj sen. Kamarátka to nazvala rozprávka: začínajúca spisovateľka s manželom, synčekom a jazvečíkom žije vo viktoriánskej chalúpke na kraji Londýna.

Každý sen však pod sebou má jeden málo viditeľný, ale neotrasiteľný základ: to, čo ste museli obetovať, aby ste ho získali. To, s čím sa musíte denno-denne pasovať než si to naozaj nastavíte také, aké chcete. Tie chvíle, kedy vám je naprd, zúfalo, osamelo, kedy vás až kdesi pod rebrami bolí z toho, ako veľmi vám chýba to, čo ste zanechali doma výmenou za krehkú ilúziu, ktorá iba pomaličky naberá jasné kontúry.

Nič nie je zadarmo a o živote emigrantov to platí dvojnásobne. Zlaté časy, kedy sa do Anglicka jazdilo za dobrým a takmer istým zárobkom, sú už dávno v nedohľadne a ja vnímam ako ohromné šťastie, že tu môžeme byť a že si popri tom všetkom občas ukradnem chvíľu na písanie.

Nepotrebujem dokonalý Londýn z pohľadnice. Nepotrebujem muzikál. Potrebujem sa len pozrieť na Romčíka a na nášho synčeka, ktorí sú môj pevný bod, keď mám pocit, že sa už-už zlomím. Pozrieť sa dole, ku svojim nohám, kde sa nepatrne vlnia moje slovenské korene, na ktoré som nikdy nezanevrela, hoci mi je zo súčasných správ z domova úzko. Viem, že som presne tam, kde potrebujem byť. Že žiaden dobrý príbeh neexistuje bez zápletiek.

A že solené maslo nie je v porovnaní s pečenými baraními očami vlastne nič hrozné. :)