Zo života

V dnešnom článku odpovedám na vaše otázky spojené s výchovou dieťatka v Londýne. Máte nejakú ďalšiu otázku? Napíšte mi správu na Instagrame alebo na Facebooku Túlavé dievča!

Ako je to u Drobca s prepnutím jazykov: slovenčina / čeština / angličtina? 

Myslím, že on zatiaľ nerozlišuje medzi jednotlivými jazykmi, ale už si dosť všíma, že určité slová používame vonku (napríklad v obchode, v herničke, keď sa nám niekto prihovorí v parku) a iné zase doma alebo keď sme na návšteve u rodiny. Čiže podľa toho to aj on už začína “prepínať”. V potravinách sa automaticky pozdraví Hello a poďakuje Thank you. Nedávno nám doviezli pizzu a Drobec vybehol až von na ulicu a kričí na kuriéra na motorke: “THANK YOU, BYE!”   

Keď sa mu ale niekto prihovorí po anglicky, tak býva zarazený a hanbí sa viac ako v slovenčine alebo češtine. Často ho musím vyzvať, aby sa nebál odpovedať. Nie je mu to asi také prirodzené. Taktiež robí svoje, že po anglicky vie len určité frázy a slová, nehovorí tým jazykom plynule, zatiaľ čo československy áno. 

Anglických slov už vie celkom dosť: farby, čísla, áno / nie, pozdravy, zvieratá, niektoré jedlá (ovocie, zelenina), povely Fergusovi (sit, come, stop) no a potom samozrejme rôzne typy vlakov a celkovo dopravné prostriedky, ktoré miluje. Pozná aj zastávky na trase, ktorou jazdíme do mesta: London Victoria, Brixton, Herne Hill, West Dulwich, Sydenham Hill… vie ich všetky vymenovať. A pozná aj niektoré detské pesničky, napríklad Wheels on the Bus, Twinkle Twinkle Little Star, Itsy Bitsy Spider… 

Keď sme sa presťahovali do Londýna, prakticky všetci nám radili, aby sme doma hovorili našimi rodnými jazykmi a angličtinu že pochytí až tu a naučí sa ju lepšie, keď ju nebude počuť s naším prízvukom. Lenže tým, že sme ho zatiaľ nedávali do anglickej škôlky, tak sa to ešte nemal kde naučiť, takže s ním aspoň základné slovíčka a frázy precvičujem ja doma. Robíme to formou hry, spievania alebo čítania knižiek a snažím sa to pravidelne opakovať. Angličtina sa mu veru v živote zíde! 

Ktorým jazykom Drobec viac rozpráva: čeština alebo slovenčina? 

Keďže sme s Romčíkom česko-slovenský pár, tak aj naša domácnosť je československá. Čo ma ale prekvapilo, je že Drobec viac odmalička pochytil češtinu než slovenčinu. Je to zvláštne, keďže najviac času s ním trávim ja, hoci je pravda, že po 15 rokoch vzťahu s Čechom už doma používam veľa čechizmov, nedá sa tomu v každodennom živote vyhnúť - nalepí sa to na vás, či chcete alebo nie.

Myslím, že napokon zakotví u toho jazyka, ktorým bude hovoriť v škole v kolektíve. A bude vedieť, že mamka a tatínek obaja rozprávajú trochu inak. Ale to už si myslím, že podvedome vníma dávno a berie to ako prirodzenú súčasť nášho života. 

Oplatí sa dať v Anglicku dieťa do škôlky alebo opatrovateľke? 

Výborná otázka, ktorá sa ale ťažko generalizuje a hodnotí, lebo v Londýne sa žije inak ako inde v Anglicku a je rozdiel aj medzi jednotlivými sociálnymi skupinami ľudí. Berte preto moju odpoveď s rezervou, je to iba môj názor založený na našich skúsenostiach. Nie každý si môže dovoliť opatrovateľku či au-pair. Niektoré rodiny fungujú tak, že žena ostáva v domácnosti s deťmi, zatiaľ čo muž pracuje. Iné zase čo najskôr riešia návrat mamy do práce, keďže v Anglicku neexistuje materská v takom rozsahu ako u nás.

Je bežné, že sa žena vráti do práce už pár mesiacov po narodení dieťatka a vypomáha si buď pestúnkou (nanny) alebo dáva dieťa do škôlky. Ak je zamestnaná napríklad ako manažérka a mala dobrý plat, tak to dáva zmysel čo najskôr a škôlky tu prijímajú aj veľmi maličké deti (niečo ako naše jasličky). 

Škôlka je tu v porovnaní s nami dosť drahá, v prepočte stojí mesačne asi 1800 Eur (45 000 Czk) z toho, čo sme si zisťovali len tu v našom okolí. Až od tretieho roku dieťaťa vám štát dotuje 30 hodín v škôlke a aj to len vtedy, keď spadáte do určitej kategórie nízkych príjmov. Čiže stáva sa aj to, že ak žena zarába menej, celý jej plat padne na škôlku!

To je dôvodom, prečo niektoré rodiny volia radšej občasnú výpomoc pestúnok (ktoré tiež nie sú najlacnejšie, ak chcete niekoho kvalitného a skúseného), ženy pracujú z domu (napríklad keď deti spia) alebo ostávajú doma. Hlavne v centre Londýna je úplne normálny jav, že keď ste cez týždeň na detskom ihrisku, väčšina žien tam nie sú maminy, ale práve pestúnky! 

Ďalšou formou, ktorá sa tu dá zvoliť, je tzv. childminder, čiže v podstate pestúnka, ktorá u seba doma má niečo ako súkromnú škôlku pre malú skupinku detí. Sú to kvalifikované opatrovateľky, ktoré musia mať potrebné certifikáty a previerky, výpis z registra trestov, a podobne. Detičky k nim chodia domov vrátane obeda a obedného spánku tak, ako keby chodili do škôlky, ale je ich tam menej a sú v domácom prostredí.

Childminder môže tiež vyzdvihávať staršie deti zo školy a tie potom počkajú u nej, kým rodičia skončia v práci. Drobec chvíľu chodil k jednej takejto pani, bola to bývalá riaditeľka škôlky a u seba doma to mala zariadené veľmi pekne, pre detičky plánovala aj program, napríklad návštevu u Santy alebo domáce vyrábanie obrázkov a podobne. 

Náš prípad bol taký, že som sa rozhodla ostať čo najdlhšie doma s malým, keďže teraz píšem knihu a keďže som nám chcela dopriať spoločný čas, aký by mal aj v Česku či na Slovensku. Aby som aspoň občas mohla zmeniť prostredie a chodiť písať do kaviarne, našli sme si pestúnku, ktorá ku nám chodila dvakrát do týždňa od 8:30 do 12:30. Ja som potom malého uspala a poobede som už s ním bola ja.

Naša pestúnka je Slovenka, mali sme na ňu veľké šťastie, lebo Drobec si ju okamžite zamiloval a aj nám je veľmi sympatická! Nedávno však dostala skvelú ponuku od inej rodiny, ktorá jej ponúkla full time pozíciu (to sme si my nemohli dovoliť), čiže k nám teraz chodí už len občasne večer, keď chceme ísť s Romčíkom na zaslúžené rande. 

Na hľadanie pestúnok a childminders v Anglicku slúži napríklad web Childcare.co.uk, tam si hľadáte pestúnky vo svojom okolí podľa adresy.

Sú deti v Anglicku iné ako slovenské deti? A aký rozdiel vo výchove pozoruješ v Anglicku? 

Taký asi najvýraznejší rozdiel, ktorý od začiatku vnímam, je hlavne OTUŽILOSŤ. Britskí rodičia deti zďaleka tak neobliekajú ako my u nás a stalo sa nám veľakrát, že Drobec bol najteplejšie oblečené dieťa na celom ihrisku, kým ostatné deti tam behali v kraťasoch a krátkom tričku. 

Ďalší rozdiel je podľa mňa vo výchove: príde mi, že britskí rodičia nechajú častejšie deti robiť si, čo chcú, nestoja im “za zadkom” (napríklad na preliezkach mi príde, že dovolia deťom aj veci, z ktorých u nás by rodičom vlasy dupkom stavali) a nie sú na ne takí prísni, aspoň čo vídame vonku a v herničke. Má to samozrejme svoje plusy aj mínusy, ale mne osobne sa páči, že sa s deťmi rodičia snažia v každej situácii dohodnúť, veľa vysvetľujú a absolútne nikdy som tu nevidela nikoho dieťa zbiť. To mi príde fajn. Samozrejme ako všade na svete, aj v Londýne máte všetky možné typy detí a aj rodičov, čiže veľmi ťažko sa mi to hodnotí, je to len osobný dojem. 

Ako reagoval Drobec na deti inej pleti?

Nereagoval na to nijako, je maličký, takže to vníma ako úplne prirodzenú vec. Na ihrisku aj na ulici tu naozaj stretnete deti každej kultúry a pôvodu, čiže on v tom vyrastá už od začiatku  a nikdy sa ma nepýtal, prečo tento chlapček alebo tamto dievčatko vyzerá inak ako my :) Ku všetkým deťom sa chová rovnako. Najprv skúma okolie a hneď ako sa “oťukajú”, tak sa spolu hrajú. 

Keď k nám prišli na návštevu kamaráti so staršou dcérkou, tak bola najprv trochu zarazená a v metre mala úplne vyvalené oči, ale tiež to hneď prijala, detičky takéto veci neriešia. Mne sa veľmi páči, že môj synček vyrastá vo svete, ktorý hraje všetkými farbami a vie, že medzi nami nie sú žiadne rozdiely :).

Sme zablatení až po uši. Prešli sme sotva desať metrov od auta než sa drobec rozhodol, že všetkým ukáže, ako skáče žaba a samozrejme sa hneď pošmykol. Nepomohlo, že som ho povzbudzovala, ale keď on je taký rozkošný, keď skáče. 

Teraz tu celý šťastný pobieha, zablatený ako žrebec na mokrej pastvine a hladká každého psa, ktorý nám beží oproti. Patrične to komentuje a komicky sa mu mieša čeština, slovenčina a angličtina: “Maminka, pejsek! Poď sem, come here, doggy, doggy!” Zatiaľ v tom má riadny guláš, ale verím, že jeho hlavička to spracuje (na rozdiel od mojej, ktorá je dávno plná všetkých tých náhodných filmových hlášok).  

Mohlo by ma mrzieť, že môj nový sivý kabát aj biely sveter je pokrytý hnedými fľakmi, ale je mi to jedno. Toto je náš živel. Neskutočná anglická krajina, kopec pred nami posypaný bielo-sivým stádom danielov, zvuky divých vtákov a počasie, akoby sa schyľovalo k dažďu, snehu, dúhe a slnku zároveň. 

Šedivému klanu (= ja, Romčík, drobec a Fergus) robí spoločnosť fotografka Klárka, ktorá nenápadne zachytáva naše dokonalo nedokonalé šťastie. Petworth Park mi odporúčala už dávno a trafila sa. 

Napriek pochmúrnemu počasiu je tu krásne a to dnes ani nedôjdeme až k historickému sídlu, ktorým sa park pyšní a v ktorom dodnes žijú jeho pôvodní majitelia. Plánovanie výletov s dvojročným drobcom je vždy svojím spôsobom improvizácia a keďže nám ranná cesta z Londýna odkrojila dobré dve hodiny zo dňa hneď na začiatku, nemáme tak veľa času, ako by sa nám páčilo. Ale to nevadí.

Po chvíli sme ešte špinavší, lebo naše spontánne rodinné fotenie si vyžaduje všelijaké akrobatické kúsky. Vtipné je, že sme široko-ďaleko jediní, koho blato poznačilo. Naproti nám si to promenádujú Briti v značkových gumákoch a od kolien nahor by mohli kľudne byť v módnom katalógu, takí sú pekní a čistí. Na rozdiel od ich psov. 

Som rada, že nie sme z cukru a na záver s drobcom víťazoslávne vyšplháme na miniatúrny kopček, čo on zjavne považuje za svoj životný výkon. Vo chvíľach, ako je táto, som skrátka jedna neskutočne šťastná, pyšná, spokojná, zablatená, túlavá mama.

Ani sa mi nechce veriť, že od nášho návratu do Londýna ubehlo už osem mesiacov! KONEČNE som vybalila poslednú krabicu a Chalúpka vyzerá útulne a zabývane, ale aj tak ma tu každý deň čaká nejaké prekvapenie. 

A keďže viem, že medzi vami sú milovníci Londýna, ktorí radi sledujú naše každodenné príbehy a strasti aj slasti života emigrantov, rozhodla som sa spísať pre vás môj osobný zoznam vecí, ktoré ma na živote v Londýne prekvapili (a zistila som ich až tu).

Začneme zľahka:

1. V Londýne žije veľmi veľa líšok (vraj až 10 000) a zatiaľ čo v divokej prírode sú to krásne zvieratá, tu nám vedia poriadne strpčiť život: v noci rozhadzujú a vyžierajú odpadky a keď si niekde urobia brloh a vyvedú mladé, už sa ich nezbavíte! Problém nastane tiež vtedy, keď nájdete mŕtvu líšku u seba na záhrade alebo príjazdovej ceste - je vaša starosť postarať sa o jej odpratanie. 

2. Rastú tu palmy a voľne žijú papagáje. Aj teraz, v upršanej zime, vídam na stromoch škriekajúce zelené papagáje, ktoré sú to posledné, čo by som v Anglickú čakala. Je to pohľad, aký si veru ľudia bežne s Londýnom nespájajú! A pokiaľ ide o vysokánsky banánovník na našej záhrade, už rozmýšľam, či naňho mám rozvešať vianočné svetielka. 

3. Neprší tu tak veľa, ako si ľudia myslia. Áno, Anglicko je upršané a miestne počasie je známe svojou vrtkavosťou. Ale v Londýne priemerne prší menej než v Ríme, New Yorku či Sydney. Trik je v tom, naučiť sa oblečenie vrstviť a mať vždy po ruke dáždnik, keď nečakane spŕchne. Po mesiacoch života v Londýne som si už na ľahký dážď zvykla natoľko, že ho vlastne ani neriešim (napríklad, keď idem na vlak, tak si vždy poviem, že je zbytočné vyťahovať na 10 minút dáždnik).

4. Metro má 12 liniek (vrátane novej - Elizabeth Line) a na juh od Temže takmer nejazdí: jazdia tu hlavne vlaky. Keď nás niekto príde navštíviť, často si neuvedomuje, aký veľký Londýn je. Presun z jedného miesta na druhé bežne zaberie aj hodinu a je to niečo, s čím sme sa už naučili žiť, hoci zo začiatku mi to prišlo veľmi otravné. Miestne Londýnčanky vo vlaku veľmi ľahko rozoznáte napríklad podľa toho, že sa vo vagóne bežne líčia alebo do práce vyrazia ešte s mokrými, umytými vlasmi (počas cesty im stihnú vyschnúť). Fakt nezveličujem! 

Vedeli ste? Jazda metrom v Londýne nemusí byť vždy len v podzemí, práve naopak: až 55 % tratí metra totiž vedie nad zemou! 

5. Nájom zhltne značnú časť nášho mesačného rozpočtu a okrem nájomného sa každý mesiac platí ešte “council tax”, ktorá sa líši podľa toho, v akej štvrti žijete. Čím luxusnejšia štvrť bližšie centru, tým vyššiu daň platíte. 

6. Vaše PSČ je strašne dôležité, môže sa totiž stať, že v Londýne je viacero ulíc s rovnakým názvom. Napríklad ulica, na ktorej bývame my, má svoju “menovkyňu” na severe Londýna. Písmená na začiatku PSČ vám na prvý pohľad napovedia, v ktorej časti Londýna sa daná adresa nachádza: S = South, SE = Southeast, W = West, a podobne. Číslovanie domov je občas podobne chaotické - stáva sa napríklad, že susediace domy majú čísla 20 a 21a. 

7. Nie je pravda, že je život v Londýne vo všetkom drahší ako na Slovensku. Napríklad bežné potraviny sú tu rovnako drahé alebo dokonca lacnejšie ako u nás. Vieme to porovnať, keďže často navštevujeme rodinu na Spiši a už sa mi viackrát stalo, že som za nákup v smižianskom Tescu dala viac než za rovnaký v Londýne. 

8. Práčka v kuchyni. Priemerné Londýnske byty sú veľmi stiesnené a je úplne bežné, že práčka sa nachádza v kuchyni, nie v kúpeľni. Už som zvyknutá na to, že v kuchyni cítim okrem sobotňajšieho obeda vôňu pracieho prášku a aviváže. A mimochodom, v anglickej kúpeľni nenájdete žiadnu elektrickú zásuvku - z bezpečnostných dôvodov tam musí byť dokonca aj svetlo nad umývadlom na šnúrku. 

9. Oslovenie “love” alebo “dear” nie je známkou flirtovania. Je to časté automatické oslovenie aj úplne cudzích ľudí a môže vás tak osloviť váš mäsiar aj kaderníčka.

10. Vlastniť auto sa môže poriadne predražiť. V Londýne zaviedli takzvanú ULEZ (ultra low emission zone) - zónu, v ktorej sa platí vysoký poplatok za emisie. Táto zóna zasahuje veľmi ďaleko (napríklad my bývame v Zóne 4 a ULEZ už platí aj tu) a jej rozširovanie majiteľov áut finančne dosť poznačilo. Presúvať sa autom hlavne počas dopravnej špičky (ktorá je v centre prakticky od rána do večera) je navyše veľmi neefektívne a možno aj preto aj boháči v Londýne bežne jazdia metrom. 

11. Psy cestujú londýnskou MHD zadarmo a nemusia mať náhubok. Neviem, ako je to v iných veľkomestách (lebo som si to zatiaľ nezisťovala), ale v Londýne je cestovanie so psom veľmi jednoduché. Kým v Brne som Fergymu vždy musela dať náhubok, tu nič riešiť nemusím. Stačí, že je na vodítku.

12. Státie v rade (anglicky queueing) je totálne bežná súčasť života. Najpopulárnejšie podniky často vôbec neprijímajú rezervácie a musíte si vystáť miesto. Predstavte si, že v už beztak preplnenom meste zaberá polovicu chodníka rada čakajúcich ľudí a vy sa snažíte predrať na metro. Nepríjemné. 

13. Oyster karta je prežitok: praktickejšie a aj cenovo výhodnejšie je používať obyčajnú platobnú kartu, ktorú si pri nástupe do metra či autobusu jednoducho bezkontaktne “pípnete”. Navyše tu fungujú denné a týždenné limity, ktoré sa vám automaticky započítavajú aj keď platíte kartou. Nemusíte si nič dobíjať ani kupovať lístok v automate. 

14. Londýnčania strašne rýchlo chodia! Až 1.4-krát rýchlejšie než je svetový priemer. Ich tempo vám možno zo začiatku príde extrémne, ale po čase si zvyknete a už o tom ani nepremýšľate.  

15. Ľudia v Londýne nehovoria len po anglicky, hovorí sa tu viac ako 300 jazykmi a je úplne bežné, že v obchode alebo reštaurácii natrafíte na niekoho, kto má oveľa horšiu angličtinu či prízvuk než vy. Nemá preto zmysel báť sa, že vaša angličtina zo školy nebude dosť dobrá - treba to proste skúšať a trénovať! 

PS: Nie je veľmi slušné pýtať sa v Londýne niekoho “Where are you from?” (Odkiaľ si) - to, že má niekto inú farbu pleti totiž absolútne neznamená, že je to cudzinec. Ak vás to však aj tak vyložene zaujíma, je zdvorilejšie spýtať sa: “Where is your accent from?” (Odkiaľ je tvoj prízvuk). 

16. Podobne ako v iných veľkomestách, aj v Londýne je časté, že sa určité ulice alebo štvrte neoficiálne “špecializujú” na nejaké remeslo. Napríklad na hlavnej ulici tam, kde bývame, nájdete blízko seba päť pánskych holičstiev, inde je zas vysoká koncentrácia krajčírstiev, a podobne. 

17. Londýn nemá iba jednu rieku (Temžu), ale tie ostatné sú dávno pochované pod zemou. Kedysi Londýnom pretekali rieky ako Tyburn, Fleet či Effra. Tieto “stratené rieky” (lost rivers) sú dnes  súčasťou kanalizácie a na niektorých miestach ich dokonca môžete počuť cez poklopy kanálov.

Bavia vás moje postrehy zo života v Londýne? Sledujte ma aj na Instagrame @tulave_dievca a žiadna novinka vám neunikne! 

Keby ste mi povedali, že budem v Anglicku pravidelne chodiť dvakrát do týždňa do kostola, pravdepodobne by som na vás pozerala ako na zjavenie. 

Ja a kostoly, to platí jedine pokiaľ ide o architektonicky či historicky zaujímavú stavbu, alebo ak je v nich napríklad netradičná kaviareň. Nemyslím to vôbec v zlom: keďže nie som veriaca, jednoducho ich často nenavštevujem. 

Ale teraz som v jednom z nich ako doma. Predstavte si toto: 

Gotické oblúky, oltár, starobylé vitráže, kazateľnica. A vedľa toho trampolína, preliezky, detská kuchynka, domček pre bábiky, päť hračkárskych kočiarikov, penová podložka a koberec, na ktorom sa povaľujú desiatky autíčok. Celý kostol doslova bzučí hlasným detským smiechom a výskaním. Popod nohy sa mi motajú detičky s hasičskými helmami či v princeznovských kostýmoch navlečených cez legíny. Sem-tam sa mi na podrážku nalepí plastelína. Spievajú sa detské pesničky a čítajú knižky. 

Vídam tu deti oblečené v značkovom oblečení aj obnosených veciach zo sekáča. Vítaní sú všetci bez ohľadu na vieru či farbu pleti. Mimochodom: bábiky tu nemajú len jednu farbu pleti 🙂.

Je tu celé parkovisko umelých autíčok, do ktorých si deti môžu sadnúť a “šoférovať” ich nohami ako Flintstonovci. Sem-tam sa niektoré z bábätiek (aj tých je tu plno a majú na boku vyhradenú sekciu na plazenie a batolenie) pokaká, ale smrad sa rýchlo vytratí, keď sa dotyčná maminka alebo tatino odoberie k prebaľovaciemu pultu. 

Začali sme sem s malým chodiť, keď sme sa prisťahovali a jeden sused mi na ihrisku náhodou prezradil, že miestny kostol organizuje v pondelky a stredy detskú skupinku. Čakala som všetko, ale určite nie CELÝ kostol premenený na herňu, takže už prvá návšteva ma nadchla, rovnako ako malého. Začínať život v zahraničí dokáže byť niekedy osamelé a čas strávený v tejto “svätej herničke” nám obom vždy dobre padne. Taká slepačia polievka pre dušu. 

O chod herničky sa spolu s farárkou starajú dobrovoľníci (vekovo sú to všetko dôchodcovia), ktorí sa vždy radi dajú do reči. Sú podľa mňa sami radi za spoločnosť a užitočné poslanie. Deti sa perfektne vyhrajú a pre dospelých je vždy pripravená káva a čaj - s mliekom alebo bez mlieka. A keďže sme v Anglicku, samozrejme nesmú chýbať sušienky. Za symbolické tri libry na dieťa, ktoré sa platia pri vstupe, je to viac než dosť!

Myslím, že je veľmi pekné, keď sa miestny kostol takto využíva pre účely celej komunity. V Anglicku je časté, že (anglikánska) cirkev organizuje rôzne charitatívne podujatia a bazáry, krúžky, stretnutia pre osamelých či výdajňu jedla pre chudobných. 

Podobnú funkciu majú samozrejme aj kostoly u nás na Slovensku, ale ja osobne som teda nevidela, že by sa celý kostol využíval napríklad ako detská herničkka (ak o nejakom viete, podeľte sa so mnou prosím o inšpiratívny príklad)... 

Dobro má veľa podôb a kostol plný hrajúcich sa detí VŠETKÝCH vyznaní, odtieňov pleti a sociálnych či rôznorodých rodinných zázemí je podľa mňa neskutočne užitočný štart pre moje dieťa. 

Takže chodíme do kostola. Každý týždeň poctivo!

Je to ako s pavúkmi, Ellie. Oni sa ťa boja viac ako ty ich! Koniec koncov, veď sú to len malé decká. Tak sa vzchop a daj im cukrík. 

Rozhodli sme sa, že v Anglicku "oslávime" náš prvý Halloween. Takže práve celá vystresovaná prešľapujem za dverami, cez ramená mám prehodený čarodejnícky plášť a žlto-čierny biflomorský šál, v jednej ruke držím prútik a pod pazuchou druhej zas misu plnú sladkostí. A mám bobky. Z malých detí. 

Keď sa ozve prvé zaklopanie (slabučké, lebo na klopadlo detské rúčky nedočiahnu), rozbúši sa mi srdce. Mám trému, lebo vôbec netuším, čo sa takým anglickým strašidlám hovorí! 

Risknem to a po prvom otvorení dverí improvizujem: “Happy Halloween!”

Ukáže sa to ako dobrý ťah. Deti majú samozrejme oveľa väčšiu trému ako ja, väčšinou iba bleskurýchlo prestrčia paprčky cez dvere a nahrabú si sladkosti do vedierok. 

To je prvé ponaučenie, ktoré ako halloweenska novicka získavam: mala by som každé dieťa upozorniť, aby si bralo len jednu sladkosť. Prvé dve skupinky sa totiž na moju misu vrhajú ako Vikingovia na anglosaský kostol a čoskoro musím poprosiť Romčíka, aby skočil do večierky dokúpiť sladkosti. 

Po pár kolách už som ako profík. Zaklopanie, detský chichot, otváram dvere a tvárim sa akože vydesene, akí sú strašidelní. Občas ich poprosím, aby ma postrašili a za to dostanú extra nádielku. Chodia v tlupách v sprievode rodičov, ktorí čakajú na ceste a v tme rozoznávam iba ich obrysy. Vždy na seba zamávame: “Hello!”, ale netuším, či sú to naši susedia alebo ľudia, ktorých vôbec nepoznám. 

Na Facebooku sme sa so susedmi dohodli, že ten, kto súhlasí, aby k nemu deti chodili “trick or treating” (na neplechu alebo po odmenu), vystaví si pred domom tradičnú vydlabanú tekvicu: Jack-o-lantern. Tú našu sme vyrezávali pred pár dňami, malý mal ohromnú zábavú z toho, aké bolo všetko lepkavé a oranžové. 

Kostýmy detí odrážajú kreativitu rodičov - niektoré sú ušité ručne, iné pravdepodobne kúpené či požičané v obchode. Pred dverami Chalúpky sa nám striedajú superhrdinovia, upíri, mačičky, smrtky a smrťovia, jedna adamsovská Wednesday (ktorej mamka mi pyšne oznámi: “She's a Wednesday on a Tuesday”) a susedovie chlapček prezlečený za roztomilého motýlika: 

“I'm a BUFFLEFLY!” prezradí mi pyšne a ukradne si čokoládové oko. 

Ku všetkému tomu strašeniu si púšťame pesničky a je nám veselo. Je u nás kamarátka Lucka, ktorá nám bude strážiť dom a psa, pretože od zajtra budeme skoro mesiac na Slovensku, a Tomo, Romčíkov kamoš, ktorý žije na Islande a urobil si výlet do Londýna. 

Tomo je super, vždy s ním výborne pokecáme, ale je tu len na skok a onedlho sa s Romčíkom odoberajú na pivo. Stihne nám rýchlo predať darčeky (sviečku, ktorá vonia ako Island a fajnú zimnú čiapku pre malého) a už sa lúčime. 

Keď mi definitívne dôjdu sladkosti, idem v papučiach von sfúknuť sviečku a schovať tekvicu. Párkrát sa potom ešte ozve klopanie, ale radšej už neotvárame. Chystá ma kúpanie, uspávanie a potom rozhovor s Luckou pri pohári vínka. 

Som rada, že som zas vystúpila z komfortnej zóny a vyskúšala niečo nové. Myslím, že náš prvý Halloween sa celkom podaril, takže môžem smelo prehlásiť: Neplecha ukončená!

Tí, čo ma sledujete dlhšie, už viete, že som nepokojná duša so srdcom na dlani, ktorej najväčší dar je písať všelijaké príbehy o tom, čo sa jej v živote deje (napríklad teraz sa mi deje Londýn). A pre tých, ktorí ste Dievča objavili len nedávno… tu je 15 náhodných faktov o mne:

- Odmalička som chcela byť spisovateľka a svoje prvé príbehy som písala na starožitnom písacom stroji od babky, ktorý bohužiaľ asi skončil v kovošrote.

- Keď ma niečo chytí, dokážem tým byť riadne posadnutá: mala som obdobie, kedy som fanaticky zbožňovala Írsko (dnes je to viac Škótsko), vyznávala novodobé čarodejníctvo Wiccu, nosila zásadne iba čiernu či študovala absolútne všetko spojené so životom cisárovnej Alžbety.

- Vyštudovala som blízkovýchodnú archeológiu a počas štúdia som jazdila na vykopávky do Sýrie či do Turecka. Bola som na doktoráte, keď som si našla prvú brigádu ako copywriterka. Napokon som sa rozhodla, že mi copywriting dáva viac voľnosti (nielen finančnej) než akademická dráha. Archeológia je moja veľká láska.

- Keď počujem škótsky alebo írsky prízvuk, je mi straaaaaaaašne dobre. Občas sa pristihnem, že podvedome napodobňujem írsky prízvuk, keď hovorím po anglicky. Ako Saoirse Ronan.

- Máme jazvečíka Fergusa, ktorý je strašne tvrdohlavý, uštekaný a smiešny. Milujem ho a beriem ho ako člena nášho šedivého klanu.

- Ako malá som si poranila nerv v prostredníku na pravej ruke a stratila som schopnosť ho ohnúť. Podľa toho dodnes rozlišujem, ktorá moja ruka je pravá.

- V Londýne mám najradšej park St Dunstan in the East, ktorý vznikol v ruinách zničeného kostolíka. Je to tiché a krásne miestečko učupené prakticky v tieni mrakodrapov. Milujem, ako dýcha históriou.

- Keby som nežila v Anglicku, moja druhá voľba by bola Kanada.

- Moje vysnívané krajiny, kam by som sa chcela pozrieť, sú Madeira a India. Rada by som sa tiež na dlhšie vrátila do Japonska, z ktorého som videla len Tokyo.

- V Londýne bývame v prenajatej chalúpke, ktorá je vyše 150 rokov stará a bola postavená počas viktoriánskej éry. Je útulná, plná charakteru a občas nám tu všetko padá na hlavu, ale mám ju rada (hoci náš obstarožný bojler vydáva zvuky ako Titanic po narazení do ľadovca a začala som ho preto prezývať Vorvaň). Chalúpku zdieľame ešte s jedným pánom, ktorý býva v druhej, samostatnej polovici, a najnovšie s myškou, ktorá sa nám v noci zakráda po kuchyni.

- Veľmi rada spievam a chodím na karaoke, ale iba v spoločnosti priateľov. Nemám spevácke ambície a karaoke bol pre mňa zo začiatku spôsob, ako sa donútiť vyliezť z komfortnej zóny. Navonok tak nepôsobím, lebo mám plno skúseností s rozprávaním na verejnosti (chvíľu som napríklad prednášala na Filozofickej fakulte či vystupovala vo vedeckom stand-up projekte Science Slam), ale stáť s mikrofónom na pódiu je pre mňa v skutočnosti vrchol úzkosti, keďže bojujem s pokriveným sebahodnotením.

- Knihu Dievča v Londýne som chodila písať do kaviarní počas materskej (vždy, keď som mala možnosť, že mi malého niekto strážil alebo s ním bol manžel). Väčšinu kapitol som však mala vymyslenú už dávno predtým - vyplynuli z môjho blogu, ktorý som začala písať, keď sme prvýkrát žili v Londýne. Práca na rukopise bola akoby ste vypustili fontánu: všetko akoby zrazu chcelo na papier!

- Dievča v Londýne nie je moja prvá kniha. Na strednej škole som spolupracovala so spisovateľom a historikom Milošom Jesenským a dodala som mu texty o histórii čarodejníckych procesov na Slovensku do knihy Čarodejnice, alchymisti a hľadači pokladov na Slovensku.

- Som vydatá za Čecha a už od vysokej školy som bývala prevažne v Brne, čiže moja slovenčina je chtiac-nechtiac “obohatená” o čechizmy. Dlho som tomu odolávala, ale dnes svoju domácnosť vnímam (aj vďaka nášmu synčekovi) ako zmiešanú česko-slovenskú a mám to na nej rada. V zahraničí sa rozdiely medzi našimi národmi dosť stierajú a sústredíme sa viac na to, čo máme spoločné.

- Moje obľúbené knihy sú Anglický pacient (Michael Ondaatje) a Brooklyn (Colm Tóibín). Môj obľúbený film je Far from the madding crowd (2015), hoci najčastejšie dookola pozerám Harryho Pottera. Always.

Mám kamarátku, ktorá pracuje ako sestrička na áre. Je veľa vecí, ktoré na nej obdivujem, ale asi najviac to, ako sa dokáže celé roky starať o mimoriadne ťažké prípady, ktoré nezriedka končia smutne, a napriek tomu si zachovať veľkú ľudskosť, ktorou Lúca prekypuje. 

Vždy má prehľad o všetkom, čo sa v našom živote deje, vždy ma vypočuje, nech sa deje čokoľvek a je to expertka na udalosti typu narodeniny či dokonca naše výročie svadby, na ktoré sme my sami s Romčíkom tento rok úplne zabudli. Sme kamarátky už dlho a Lúcu považujem za najsilnejšie srdce každej party. Srdce levice. 

Nedávno nás aj s manželom a dcérkou navštívila v Londýne a večer po uspávaní mi úplnou náhodou napadlo, že sa konečne opýtam na to, na čo som akosi nikdy nemala odvahu. 

Väčšinou sa zaujímam hlavne o jej historky z nemocničného prostredia, ale tentokrát to zo mňa vypadlo. Ten veľký slon, ktorý sa zrazu pred nami zhmotnil v miniatúrnej obývačke našej chalúpky: 

“Luci, ľudia vám tam často umierajú, že?” 

“No… jo, bohužel jo,” odvetí Lúca a pokrčí ramenami. Taký je život, hovoria mi jej oči, ktoré, ako mi práve došlo, vidia smrť zblízka a tak často, ako si to my ostatní nevieme predstaviť. 

“A-aké to je?” 

“Většinou smutné. Někdy nečekané, ale jindy zas jako osvobození. Nebo jak to myslíš?” 

“Ja vlastne neviem… len mi to tak napadlo. Je napríklad nejaký zvyk, ktorý vy ako personál dodržiavate?” (Prehĺtam hrču v krku. Neviem, kde sa tam vzala.) “Keď niekto umrie?” 

Lúca sa zháči a potom prikývne: “No vlastně ano. Vždy čekáme dvě hodiny, kdysi to asi byla taková pojistka, teď už spíše jen zvyk… než někomu zavoláme. A ještě otevíráme okno.” 

“Okno?” 

“Jo, otevíráme okno v pokoji, někdy už když vidíme, že se smrt opravdu blíží. Aby duše mohla vyletět svobodně ven.” 

“To je pekné, že to robíte.” Vydýchnem. 

Lúca sa zamrví na gauči a vyzerá unavene. Možno je to dlhým dňom, ktorý máme s dvomi malými deťmi za sebou, možno sa na nej však predsa len podpísala nechcená rola občasnej sprievodkyne duší na druhý svet. 

Bavíme sa asi o niečom inom, v pozadí hraje seriál, ale ešte mi to nedá.

“Luci? Spomínala si mi, že sa ťa niekto nedávno pýtal, či pacientov vážne beriete len ako kus mäsa.”

Zaháňam svoje vlastné potlačené predstavy všetkých tých zamračených sestier, ktorým stres a únava vyhnali všetku ľudskosť z tváre. Lebo aj to je realita - Lúca o tom vie svoje a o práci v nemocničnom prostredí si určite nerobí ilúzie. 

“I to se někdy děje. Jsme jen lidi…”

Chytám ju za rameno a skáčem jej do reči: “Podľa mňa neberiete. Nie v hĺbke duše. To by to okno ostalo zatvorené.” 

Som rada za jej úsmev. Obe náhodne zablúdime pohľadom k oknu a potom už naozaj meníme tému. 

Život vo veľkomeste vezme celú vašu osobnosť a poriadne ňou zatrasie. Je to ako jazda rozhrkaným starým metrom, na konci ktorej ostanete úplne iní: ostrieľanejší, sarkastickejší, vynaliezavejší a… vyšinutejší než banda veveričiek na exkurzii do múzea búrskych orieškov. Stačí sa pozrieť na priemerný londýnsky vagón.